Úspech je niečo,čo ti priatelia nikdy neodpustia.

PRAVOSLÁVNA IKONA

15. ledna 2010 v 23:32 | Sima |  Príbehy
Človek je šťastný z vnímania krásy. Zberatelia rôznych vecí začínajú z toho, že sú upútaní krásou jednotlivosti a túžia ich zhrnúť do celku. Ktorý človek by sa nepotešil krásam prírody v ktorúkoľvek ročnú dobu? A čo umenie človeka? Ak prenikneme do jeho rečí a necháme sa osloviť zvláštnou umeleckou rečou hudby, poézie, pohybu, obrazu, naša duša sa naplní zvláštnym šťastím, radosťou, nadšením, jasom. Neurobím chybu, keď poviem, že citlivé vnímanie ozajstného umenia nás činí lepšími, citlivejšími, že obohacuje náš vnútorný život. Šťastný je človek, ktorý je schopný prežívať krásu.
Svet sám o sebe je najumeleckejším a najdokonalejším výtvorom krásy. Ale ako je krásny Ten, ktorý je jeho pôvodcom - Stvoriteľ!
V hebrejskom jazyku, ktorým sú napísané knihy Svätého Písma Starého Zákona je pojem dobro totožný s pojmom krása. Na prvých stránkach Biblie čítame, že Boh pri stvorení sveta "videl, že je to (stvorenie) dobré". Mohli by sme si však tiež povedať: "Videl, že je to krásne." V Biblii i v Cirkvi sa učíme, že mravne dobro je v skutočnosti mravná krása. Tiež Nový Zákon by sme mali čítať s myšlienkou na nerozdielne spojenie pojmu dobra a krásy. Spasiteľ o sebe povedal, že je dobrý Pastier. Mohli by sme tiež povedať - krásny Pastier.
Christova Cirkev nám umožňuje, aby sme v nej plne prežívali toto spojenie dobra a krásy. Celá liturgia, v ktorej i my sa stávame súčasťou Božieho aktu spásy, je vyjadrením dobra a krásy. Cirkevný spev i cirkevná architektúra odzrkadľujú krásu. V chráme nás obklopujú sväté ikony a vzbudzujú v nás túžbu, aby sme žili tak, ako žili tí, ktorí sú na ikonách zobrazení - v pravde a kráse. Tak nám pravoslávna ikona pomáha spojiť sa s Bohom, pomáha pozdvihnúť nás Ikony obsah duchovnej pravdy a dobra, umĺka každé telo a rozum človeka sa pozdvihuje k velebnej večnosti. Ikona nám pomáha, aby sme sa stali tým, čím je potrebné byť podľa predvečného "plánu", ktorý sám Boh nakreslil a naznačil o každom človeku. Ten plán je, "aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy " (1 Tm 2, 4). Tento prototyp Boh nakreslil, zobrazil v sebe o každej osobnosti. Obsahuje duchovnú krásu a nekonečnú mravnú dokonalosť dobra. Cirkev kladie nám tento "prednačertannyj" (vopred naznačený) prototyp v ikonách.
Ikona teda predstavuje nového človeka - bez hriechu, premeneného Božou milosťou lásky a odpustenia i premenenia. Ikona nezobrazuje pozemskú krásu, ktorá je telesná, ako to zobrazuje portrét alebo socha. Ikona nevyjadruje telesné, ale duchovné. Tato duchovná krása je zvlášť dobre patrná na ikonách Matky Božej s Christom - Dieťaťom v náručí. V tradičnej ikone Bohorodičky sa zračí jej nebeská krása, ktorá Matku Božiu vyzdvihuje bez porovnania nad cherubínov.
Súčasne táto ikona vyjadruje i nekonečne dobro lásky, ktorá nám ľuďom bola daná vo vtelení nášho Spasiteľa. Ikona nezobrazuje ani nevyjadruje abstraktné funkcie alebo abstraktné idey. Medzi ikonou a predmetom, ktorý je na nej vymaľovaný, existuje spojenie. Ikona odzrkadľuje historický predmet a ukazuje ho svojim - ikonovým spôsobom. Ikona však nikdy nie je hrubou fotografiou, ale inšpirovaným vyjadrením osoby, v ktorej spoznáme jej duchovné schopnosti a jej podobnosť s Bohom. Ikona vo svojej kráse nie je izolovaná. Je súčasťou bohoslužby. Nie je možné plne postihovať jej obsah v múzeu. Patrí do spasiteľného deja Cirkvi. v ktorom v modlitbe vstupujeme v čase a priestore, ktoré sú posvätné, do sféry milosti. Svätý Ján Damasky povedal, že ikonopisec, keď maľuje (správne sa hovorí - píše) ikonu, podobá sa kňazovi. Ikona vyjadruje určitú historickú osobnosť. Keď bozkávame ikonu, tu sa naša láska obracia k prototypom, ktoré sú vyobrazené na nej. Pravoslávna ikona nezobrazuje telo, ktoré sa pominie, ale telo svätca, ktoré je premenené, prežiarené Božou milosťou, telo v perspektíve vzkriesenia, telo určené pre večný život. Z tohto dôvodu v pravoslávnej Cirkvi nepoznáme taký kult, v ktorom by bola ľudská prirodzenosť uctievaná samá pre seba. Neuctievame tiež oddelené časti, napríklad srdce, ale celú bytosť. Pre pravoslávneho človeka je Christovo ľudské telo nerozdeliteľne spojené, vždy božským svetlom, s božskou slávou, je vždy premenené.
Pravoslávna ikona maľuje vždy telo oslobodené od hriechu. To je ta krása, o ktorej hovorí svätý apoštol Peter: "Vašou ozdobou nech nie je vonkajšia ozdoba, ktorá záleží v zapletení vlasov, vo vešaní na seba zlata alebo v ob Bohom" (1 Pt 3, 3 - 4). Hlavnou vecou v pravoslávnej ikone nie sú estetické vecí, hľadanie vonkajšieho krásna, nie osvetľovanie predmetov, nálada, ale krása, ktorá povzbudzuje a zachováva vieru, lásku, mier a vnútornú harmóniu. To je odkaz Evanjelia. Ďalej je potrebné mať na pamäti, že pravoslávna ikona je viditeľným vyjadrením dogmy, čiže viery o premenení celého kozmu.
Pravoslávna Cirkev nepozná a nemá sochy. Nie je to preto, že by bola proti tomuto druhu umenia, ale preto, že v plastike je veľmi silne zvýraznená práve pozemská krása, pozemské snahy a funkcie tela. Obraz renesančných západných maliarov a ich sochy zdôrazňujú fyzickú krásu človeka na prvom mieste, ako to robili Gréci v pohanskom, predkresťanskom umení. Socha je obraz trojrozmerný, je viazaná na zem, na hmotu. Pozorovateľ nie je schopný vstúpiť do duchovného rozhovoru so sochou, pretože socha mu nič nepovie, čo by bolo vyššie
a vznešenejšie, ako veci viditeľné. A naopak, pravoslávna ikona so zlatým svetlom okolo premenenej svätcovej tváre volá diváka k duchovnému vystupovaniu k božskej milosti. Možno niektorí poznáte život sv. Bernadety, svätice západnej cirkvi, ktorá mala videnie Panny Mane v Lourdách (Francúzsko). Keď podľa jej slov dali sochárovi vytvoriť sochu jeden variant sochy za skutočné Ti vyjadrenie svojho videnia. "Moja Pani bola oveľa krajšia", povedala. To preto, lebo v soche, hoci je esteticky pekná, chyba dokonalé vyjadrenie duchovnosti.
Pravoslávna ikona nie je však, ako by si niekto predstavoval, obyčajný obraz alebo ilustrácia Biblie. Poznáme mnoho umeleckých spracovaní biblických príbehov. Avšak je cítiť, ako tie ilustrácie sú ďaleko od duchovného pôsobenia prostej pravoslávnej ikony Spasiteľa, alebo ikony Bohorodičky a svätých apoštolov. To preto, lebo Sväté Písmo i ikona majú svätú povahu, sú posvätne, vznikli v bohoslužbe v Cirkvi, vo svedectve duchovnej skúsenosti, v živote modlitby, ktorá spája človeka so živým Bohom. Sú nasýtené, preniknuté a posvätené modlitbou Cirkvi, ktorá bola pri ich vzniku a ktorá sa stále opakuje pred nimi, ktorá ponoruje ikony do duchovnej atmosféry a reality Božieho Ducha, prebývajúceho večne v Cirkvi. Ikony sú podstatnou časťou bohoslužby. Svätý Bazil Veľký povedal, že to, čo reč hovorí uchu, to ikona hovorí oku. Ikona odhaľuje pravdu, ktorá je v nej skrytá. Kto ma očí, aby duchovne videl, vidí v nej ako v zrkadle večnosť nového neba a novej zeme, ktoré prídu.
Preto siedmy všeobecný snem v roku 787 určil miesto ikone Christa Spasiteľa a ikonám všetkých svätých, medzi nimi Matky Božej na prvom mieste, v Božej Cirkvi. Podľa nej sa pravoslávny človek rozoznáva od nepravoslávneho. Nemala by chýbať v žiadnej pravoslávnej rodine na čestnom mieste, lebo rodina je mala Cirkev. Život rodiny by mal prebiehať pod svedeckým a posväcujúcim svetlom ikony, vnášajúcej do nášho rodinného života krásu a dobro Božej prítomnosti.
http://www.vladimirkepic.com/bogorodica.jpg



http://www.ocf.org/OrthodoxPage/icons/data/icxc.gif

nativityICXC.jpg Nativity of the Lord. image by XeniaRose


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama