Úspech je niečo,čo ti priatelia nikdy neodpustia.

Chirurgická operácia očami veriaceho

16. ledna 2010 v 17:01 | Sima |  Príbehy
Podľa duchovno - mystickej skúsenosti
Prof. Dr. I. Andrejeva
Som lekár a veriaci pravoslávny kresťan. 12 rokov som
trpel ťažkou chorobou a chronickým katarom žalúdka. V poslednej
dobe mi už nepomáhali ani prísna diéta, ani žiadne
lieky, a tak padlo rozhodnutie podrobiť sa podrobnému vyšetreniu
a následnej operácii. Všetky klinické vyšetrenia potvrdzovali
tú najzákernejšiu diagnózu - rakovina. Ako lekár
som veľmi dobre chápal, čo to znamená - jednoducho, môj
život končí, ... poprípade mi niekoľkými ťažkými operáciami
lekári oddialia bolestivú smrť. Bol som taký slabý, že som
upadal do mdlôb.
Po všetkých tých vyšetreniach ma vyviezli na nemocničný
balkón. Bol jasný, bezoblačný deň. Vysoko na nebi
poletovali lastovičky, a dušu mi napĺňal zvláštny pocit, ktorý
najlepšie vyjadrujú slová Puškina: "Smutno mi je, ale aj ľahko;
môj smútok jasným sa zdá". Bolo mi smutno, lebo život
som miloval., ... miloval svojich blízkych, prírodu, to všetko,
čo bolo okolo mňa. Ale bolo mi zároveň aj ľahko, lebo som
veril v Boha, v Jeho nekonečnú lásku, dobrotu, spravodlivosť
a milosrdenstvo. Bolo pre mňa trýznením myslieť na to, že
sa už čoskoro budem musieť rozlúčiť so životom. Ale môj
zármutok sa rozplýval v nádeji, že na druhom svete je všetko
oveľa krajšie., tak, ako o tom hovoril V. Solovjev: "Čo nevidíš,
že všetko viditeľné - je iba odleskom toho, čo nevidíme?
Že každý zvuk života - je iba pokazenou ozvenou slávnostnej
ódy?"
Moja duša sa trápila. Duša zápasila s telom - telo chcelo
žiť tu na zemi, ale duša nejasne túžila po inom svete. Moja
večerná modlitba sa zmenila už len na upnutie sa na Boha...
Nasledujúci deň ma vyšetril významný nemecký chirurg,
ktorý po dôkladnom skúmaní stanovil diagnózu - nebola to
rakovina, ale veľký vred na dvanástniku spojený s ťažkou
gastritídou. Operácia však bola nevyhnutná. Dátum stanovil
hneď na druhý deň. Zaviezli ma ku kňazovi, vyspovedal som
sa, prijal Sväté Tajiny a poslúžili sme moleben k veľkomučeníkovi
Panteleimonovi. Noc som už trávil na klinike. Zvyčajne
majú ľudia pred operáciou problém so spaním, preto
sa dávajú lieky na spanie. Odmietol som ich, a celú noc som
spokojne spal. Ráno ma previezli na operačnú sálu. Prežehnal
som sa a v duchu som sa modlil: "Hospodine, do Tvojich rúk
porúčam svojho ducha!" a spokojne som zatvoril oči. V duši
bolo ticho a pokoj.
Po piatich hodinách od začiatku operácie som sa začal
pomaly preberať. Bolo mi ako po operácii, každý pohyb
spôsoboval bolesť... Akoby som sa bol predieral z temnoty
a hľadal východ z akéhosi dusného údolia. "Sláva Bohu!",
- ďakoval som Hospodinovi, že všetko dopadlo dobre. Vtom
ma napadla jasná myšlienka: "Musíš sa pomodliť k anjelovi
strážcovi!" "Anjel strážca, pomôž mi...!"
V tej bolesti som znova usnul. Udialo sa čosi, čo ťažko
vysvetliť. Nebol to sen, skôr akási komunikácia na hranici
druhého sveta. Všetko, čo sa dialo, bolo naplnené hlbokým
významom. Zrazu predo mnou stáli sv. prepodobný Sergej
Radonežský a sv. veľkomučeník Panteleimon. Začal náš rozhovor.,
rozhovor bez slov, len výmena myšlienok. V duchu
odpovedali na moje otázky - "Operáciu robil dr. Schtich,
- hovoril sv. Panteleimon, - ale nôž som viedol ja, a sv. Sergej
pomáhal. Veď dnes je jeho deň" (operácia bola 5./18. júla).
"Dnes nikto, okrem Hospodina, nevedel, či budeš žiť, či
zomrieš... Skoro však príde znova deň, o ktorom nikto z nás
nevie, či umrieš, alebo ostaneš žiť", - vravel sv. Panteleimon.
"Keď sa ku mne modlia, môžem pomáhať, ale keď je v chráme
ku mne slúžený moleben môžem pomáhať ešte viac. Dnes
je nutné, aby dnes bol ku mne za teba odslúžený moleben.
Musíš pochopiť to, čo sa píše v mojom tropáre - že nie som
liečiteľom tela, ale aj duše". - Ráno som ihneď poprosil
rodinu, aby dali odslúžiť moleben k sv. veľkomučeníkovi
Panteleimonovi.
Prišla ďalšia noc. A v spánku ďalšie videnie - znova
prichádza veľkomučeník Panteleimon. Začal rozhovor, skôr
smutný monológ. - "Nebol slúžený moleben", - začal smutne.
- "Teraz je treba tri molebeny za sebou, ale aj tak príde veľké
utrpenie". (Ukázalo sa, že príbuzní nepochopili a moleben
dali slúžiť až deň neskôr). - "Pozri, aké ohavnosti som vyrezal
z tvojej duše!" - povedal sv. Panteleimon a ukázal na dve
misy. V tej veľkej, ktorá bola na zemi, ležali štyri odporné
tvory podobné hmyzu, a v tej, ktorú mal Panteleimon v rukách,
bol akýsi odporný plaz, väčší ako dlaň. Bol polomŕtvy,
zapáchal, ako keď sa rozkladá mŕtvola, iba jeho hlava (s
podobou ľudskej tváre a hada súčasne) sa občas kŕčovito
striasla. Jeho neobyčajne odporné oči, veľké a kalné, uprene
hľadeli na mňa. - "Pozri, aké ohavnosti som ti vyrezal z duše,
- stále opakoval svätý. - Je to hriech, ktorý žil v tvojej duši
mnohé roky. Pozri, ako chce ten ničomný plaz ožiť a ovládnuť
tvoju dušu".
Zrazu som sa prebral, ale tie odporne kalné oči, ktoré
uprene hľadeli na mňa ma prenasledovali. Začal som sa
prežehnávať a v mysli sa mi začali vynárať slová Evanjelia,
kedy Hospodin pred tým, než uzdravil malomocného, riekol
mu: "Odpúšťajú sa ti hriechy!" So slzami a s vďakou sa začínam
modliť k Bohu. Ďakujem Hospodinovi za operáciu, aj
za utrpenie, ktoré prišlo po nej. S pokorou prijímam všetko,
čo mi pošle Boh, iba o jedno prosím: "Hospodine, očisť ma
od každej škvrny! Daj mi silu prijať a uniesť všetko, čo mi
zošleš!"
O niekoľko dní sa môj zdravotný stav výrazne zhoršil.
Ako lekár som vedel, že nemám žiadnu šancu na uzdravenie:
objavila sa obrátená peristaltika (obrátený posun obsahu
čriev). V ušiach mi zneli slová sv. Panteleimona - "Nikto, okrem
Hospodina, nevie, či ostaneš žiť". Modlil som sa "Nech
sa stane Tvoja vôľa, Bože!", a v svojej unavenej a zmučenej
duši som sa pripravoval na smrť. Stal sa však zázrak.
Moji príbuzní mi priniesli fotografiu otca Jána Kronštadského,
aby som ho prosil o príhovor. S detskou vierou
som sa modlil - "Upokoj, Hospodi, dušu vždy spomínaného
otca Jána a na jeho príhovor ma uzdrav". So slzami som
pobozkal fotku a priložil ju k operovanému žalúdku. Zaspal
som. A tu, pri svojej posteli, som pocítil prítomnosť otca Jána
Kronštadského, v rukách držal bielu šálku a povedal: "Skrze
čašu!"
Prebudil som sa a premýšľal, čo to znamená. Možno je
treba sväté príjímanie z čaše, a potom zomrieť? Možno, skrze
prijímanie sa uzdravím? Možno je treba prijať čašu utrpenia?
Moja nechápavosť sa skoro rozptýlila - priniesli mi raňajky,
ryžový vývar s cukrom, práve v takej bielej šálke, akú som
videl v sne, v rukách otca Jána. Prežehnal som sa a prehĺtol
dúšok posilňujúcej tekutiny., a zrazu, akoby sa niečo pretrhlo
v mojom vnútri a bolo mi ľahšie.
Lekári ešte robili nejaké opatrenia pre moje zdravie, ale ja
som už vtedy vedel, že sa uzdravím. Dnes som úplne zdravý
a sám liečim ľudí. Sláva Bohu za všetko!
http://www.islamski-centar.org/forum/images/avatars/pray_kaba_islam1.jpg
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama