Úspech je niečo,čo ti priatelia nikdy neodpustia.

Pravoslávný monastier Jova Počajovského v Ladomirovej

20. listopadu 2009 v 19:58 | Sima |  Príbehy
Severovýchodné Slovensko bolo oblasťou, kde ľudia žili v ťažkých ekonomických a sociálnych podmienkach. Skladba obyvateľov tu bola veľmi pestrá. Žili tu Slováci, Ukrajinci, Rusíni i Poliaci. Patrili k rôznym vierovyznaniam. Vo farnosti Ladomirova pôsobili aj gréckokatolícki farári: o. Karol Ladomerský l\ 870-1907/, o. Ján Lacko /1908-1917/, o. Augustín Šudich /1917-1921/, o. Adalbert Šudich /1921-1923/. Práve poslední dvaja boli príčinou toho, že ľudia nemohli zniesť veľký útlak z ich strany a tak sa dožadovali návratu pravoslávia a pravoslávneho kňaza. V kronike Mikuláš Bojko uvádza, že po 1. svetovej vojne niektoré rodiny neboli schopné odvádzať cirkvi tzv. rokoviny, preto veriaci pod vedením Michala Škurlu prehlásili, že oni sa zaobídu bez gréckokatolíckeho kňaza, nič nestratia a pravoslávny farár vyhovie ich náboženským požiadavkám bez naturálnych a peňažných dávok. V roku 1921 prichádza z USA do Becherova pravoslávny duchovný do. Ján Varchol, ktorý na žiadosť veriacich vo veľkom pôste prichádza slúžiť v Gréckokatolíckom chráme v Ladomirovej sv. liturgiu za veľkého počtu veriacich aj z obcí Vagrinec a Krajné Čierno. Na Paschu už bol chrám na príkaz Gréckokatolíckeho biskupského úradu zatvorený a strážený políciou. Veriacim paschu o. Varchol posvätil pri chráme bez sv. liturgie. V tom istom roku zástupcovia pravoslávnych veriacich z Ladomirovej, Vagrinca a Krajného Čierneho, Mikuláš Bojko, Vasiľ Ducár a vtedajší poslanec NZ za Vyšný Svidník Juraj Lažo s podpismi veriacich za návrat pravoslávia odchádzajú do Prahy za vtedajším prezidentom Masarykom. Prezident ich prijal a prejavil ochotu pomôcť. V Prahe navštívili aj arcibiskupa Savvatija, ktorý im prisľúbil, že pre nich nájde dobrého duchovného otca a pastiera. Na základe pozvania arcibiskupa Savvatija 25. 3. 1922 do Ladomirovej pricestoval archimandrit Vitalij /občianskym menom Vasilij Maksimenko/ ako správca farnosti.

Archimandritu Vitalij a /Maksimenka/ čakali v Ladmirovej veľmi tvrdé podmienky. Vo svojich spomienkach uvádza. "Bolo tu nezvyčajne ťažko. Neorganizovanosť prm'oslávnej cirkvi, revolučné nálady, nedôvera ku mne ako k cudzincovi zo strany ľudí i zo strany miestnej administrácie. Nemal som prostriedky, ani chrám, ani kde bývať. Žil som u jedného roľníka v jednej izbe spolu s jeho rodinou a bohoslužby som slúžil u iného roľníka. Kŕmili ma gazdiné podľa poradia, tak ako dedinského pastiera. " Napriek týmto zložitým podmienkam sa archimandrita Vitalij nevzdával.

V počiatkoch formovania sa misie prioritnou úlohou pre archimandritu i miestnych pravoslávnych veriacich bolo vybudovanie chrámu. Pozemok na výstavbu chrámu, na prístupovú cestu k chrámu a k farskej budove darovali miestni občania. M. Škurla, Ján Mikitka, M. Vanca - Dančanin, Michal Mikitka. Základný kameň bol položený 21. 11. 1923. V ten istý deň bola aj posviacka základného kameňa biskupom Venjaminom z Juhoslávie. Projekt chrámu vyhotovil ruský emigrant Ing. V. Leontiev. Chrám je ruského východného štýlu s trojramenným krížom a troma kupolami. Zasvätený je Archanjelovi Michalovi a bol vybudovaný z milodarov veriacich a pôžičky. Pôžičku postupne splatilo Bratstvo Jova Počajevského zo zisku z tlačiarne v Ladomirovej. Bol dokončený v roku 1924 a vysvätil ho pražský arcibiskup Savvatij. Týmto aktom bol urobený prvý krok a splnený prvý predpoklad pre začatie činnosti vytvárajúcej sa misie.

Archimandrita Vitalij /Maksimenko/ prišiel na Slovensko s dvoma základnými úlohami - šíriť pravoslávie medzi tunajším obyvateľstvom a vybudovať cirkevnú tlačiareň. História ladomirovskej tlačiarne sa začala písať v decembri 1923, keď sa archimandritovi Vitalij ovi podarilo priviesť tlačiarenský stroj z Poľska, ktorý pri svojom odchode z Počajeva tam nechal. Prvou tlačiarenskou miestnosťou bolo miestnosť na druhom poschodí domu Spolku Svätej Trojice vo Vyšnom Svidníku, kde od roku 1924 tlačiareň vo veľmi provizórnych podmienkach a s veľkými ťažkosťami začal pracovať. Išlo o tlačiareň na nožný pohon. Tu boli v roku 1924 vytlačené prvé bohoslužobné a liturgické knihy ako Molitvoslov malyj, v ktorom misia vysvetľovla svoje poslanie. Ďalej boli vydané: Liturgia Joana Zlatoustogo, Posledovanije bdenija a Kalendár na rok 1925. Začala sa písať prvá etapa ruskej pravoslávnej misie a jej bratstva. Na pomoc arachimandritovi Vitalijovi prišli jeho bývalí spolupracovníci z Počajeva, ktorí vtedy žili v Sremských Karlovciach /Juhoslávia/, ich mená nie sú známe. Členovia "Bratstva", ktoré v prvých dvoch rokoch tvorilo päť stálych členov, žili všetci spolu v jednej miestnosti. Spali na zemi, na slame, jedli to čo priniesli o. Vitalijovi veriaci, často hladovali. Tieto podmienky vydržal iba málokto a mnohí, ktorí sem prišli po krátkom čase zasa odchádzali. Jedným kto ostával a niesol najväčšie bremeno práce i zodpovednosti bol archimandrita Vitalij /Maksimenko/. Denne chodil peši zo Svidníka do Ladomirovej, kde vykonával bohoslužby a dohliadal na stavbu chrámu. V letných mesiacoch, počas prázdnin mu pomáhali ruskí študenti z Prahy.

Medzi prvými tu prišli o. Voloducký, d.o. A. Omeljanovič, o. Čokina /Igantij/. Nakoľko o. Vitalij nemal štátne občianstvo ČSR, šéfredaktorom v tlačiarni bol senátor Lažo. Do roku 1932 oficiálny názov tlačiarne bol: Tlačiareň J.P. Lažo v Ladomirovej na Slovensku. V roku 1932 došlo k zmene názvu na Russkaja cerkovnaja typogryfia vo Vladimirovoj na Slovensku, ktorý sa v roku 1934 upravil na Russkaja cerkovnaja typografia prep. Jova vo Vladimirovoj na Slovensku. Tento názov niesla až do roku 1944. Po smrti senátora J. Laža, v roku 1929, bol šéfredaktorom Mikuláš Bojko, pravoslávny veriaci obce Ladomirová.

Roky 1931 - 1932 boli prelomové, keď prostriedky, ktoré Bratstvo získalo zo zbierok medzi veriacimi v USA a v Juhoslávií, vybudovali v roku 1931 novú budovu typografie a zakúpili nový moderný tlačiarenský stroj s benzínovým motorom.
V roku 1924 vyšiel prvý cirkevný kalendár na 1925 god, mal 184 strán, modlitebník pre veriacich a pre deti malý katichizm. Neskôr pre mládež vycházal Detsky) žurnál
a od roku 1928 pre dospelých noviny Pravoslavnaja Karpatskaja Rus, neskôr Pravoslavnaja Rus, Liturgia sv. Joana Zlatoustaho aprežde osvjaščennych darov, cirkevný kalendár na rok 1926 s typikonom, ktorý bol vydávaný do ukončenia činnosti misie.

V roku 1924 sa začalo so stavbou dreveného domčeka, ktorý mal slúžiť misií i tlačiarni. Dom pozostával z dvoch izieb, jedna bola určená na tlačiareň, druhá mala slúžiť archimadritovi Vitalijovi. Ostatní členovia v lete spali na povale,
v zime v dedine u miestnych obyvateľov. Činnosť misie i tlačiarne a činnosť archimandritu Vitalija v tejto časti Slovenska sa postupne stáli známe v celom ruskom emigrantskom i pravoslávnom svete. Do Ladomirovej začali prichádzať emigranti z Ruska, ale aj pravoslávni veriaci z rôznych kútov republiky. Len málo sa tu však zdržalo dlhšie, lebo misia žila naďalej veľmi biedne a vo veľmi ťažkých podmienkach. Jedným z prvých návštevníkov misie bol dr. J. Vašica, ktorý svoje dojmy z návštevy opísal: ,,Asi 20 metrov od chrámu stála drevená budova, bol to kláštor i fara. Práve boh dostavaná, vo vnútri sa steny omietli hlinou, dve izby už boli obývané. V jednej bola tlačiareň, ak ju tak môžeme nazvať, pretože ju tvoril tlačiarenský stroj poháňaný šliapadlom a niekoľko debničiek s cyrilským písmom. Druhá izba bol kuchyňou i jedálňou, kde bolo prestrelo pre 9 osôb. Riad bol plechový, len pre mňa bol daný porcelánový. Archimandritov tanier a lyžica boli z dreva. "

Dôležitým medzníkom v živote misie bola návšteva biskupa Serafima, delegáta Srbskej pravoslávnej cirkvi. Návšteva dala vývoju misie nový smer. Začali sa orientovať na vydávanie cirkevných novín, začali rozširovať misijne aktivity na výchovu nového pravoslávneho duchovenstva. Dohodli sa, že misia začne prechádzať na polokláštorný spôsob života a postupne prejde na kláštorný život úplne. Preto sa v roku 1931 začalo s výstavbou novej budovy, ktorá mala slúžiť na tlačiareň a na ubytovanie dorastu duchovných pravoslávnej cirkvi. Bola tam jedáleň s kuchyňou a 10 miestností pre členov misie. V druhej časti budovy bol seminár a ubytovanie pre budúcich duchovných pravoslávnej cirkvi, ako aj pre opustené deti a pre deti zo slabších a početných rodín. Deti boli prijímané od 12-13 rokov svojho veku. Ich náplňou bolo pomáhať v kuchyni, v záhrade pri pestovaní zeleniny a staršie vykonávali rôzne manuálne práce. V činnosti misie sa začal klásť dôraz na konfesionálne otázky a misionársku prácu. Zaviedli sa pravidelne bohoslužby a misia prešla postupne na monastiersky spôsob života. Archimandrita Vitalij charakterizoval spôsob života v misii takto: "Vo vnútornom poriadku života sa mnísi snažia dodržiavať prísny mníšsky rád starých ruských internátnych kláštorov. Každý týždeň celokláštorné bohoslužby, prísny poriadok, rovnaký pre všetkých od archimandritu po posledného mnícha. "


Dokončením nových priestorov sa dokončilo prechodné obdobie v histórii misie. Začal narastať počet členov. Členmi Bratstva sa stali nielen ruskí emigranti, ale aj deti miestnych obyvateľov, ktorí sa v budúcnosti chceli stáť kňazmi.

Každodenný život vyzeral ako v starom ruskom kláštore. Deň začínal skoro ráno zvolaním - na vremja molitvy, peniju Čas - zobúdzal Bratstvo o 3.00 hodine ráno službukonajúci mních. Po nej sa každý zaoberal svojou prácou, kto v kuchyni, kto v tlačiarni, kto v záhrade a niektorí ostávali v chráme, kde sa čítali kafizmy a kánony. Od 7.30 do 8.00 hod. boli raňajky, ktoré pozostávali z chleba a čaju. Po raňajkách nasledovali zamestnania až do 12.00 hod. Od 12.00 - 14.00 obed s oddychom a znova práca. O 18.00 hod. sa slúžila večerná, po nej sa išlo na večeru, po nej bol krátky oddych a po ňom sa išlo na spoločnú večernú modlitbu. Tí, ktorí pracovali v tlačiarni chodili v pracovne dni na bohoslužby len dvakrát - ráno a večer. Cez soboty a nedele boli na všetkých bohoslužbách.

Rok 1934 priniesol zmenu vo vedení misie. Úlohy, ktorými Synoda Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí poverila archimandritu Vitalija boli splnené, pravoslávna misia bola vybudovaná a obnova tlačiarne úspešne pracovala. Vitalij /Maksimenko/ v roku 1934 dostáva nové poverenia v USA a Ladomirovu opúšťa. Lúčili sa s ním celá misia i veriaci z celého okolia. V USA v Jordanville bol vysvätený na biskupa. Po jeho odchode bol vedením misie poverený archimandita Serafim M.m. Ivanov/, ktorý spolu s ingumenom Sáwom /vi.m. Struve/ ju viedol až do ukončenia jej činnosti.


S približujúcim sa frontom druhej svetovej vojny činnosť misie sa stáva náročnejšou, ba až nemožnou, preto členovia Bratstva v roku 1944 pred príchodom Červenej armády z Ladomirovej odišli. Ostal iba archimandrita Sávva /Struve/, správca farnosti a mních Vjačeslav. Mnísi zanechali v priestoroch ladomirovskej pravoslávnej misie všetko zariadenie tlačiarne, časť knižnice a iný majetok kláštora. Počet členov bratstva bol 49 osôb s dvoma 17 - ročnými chlapcami a to: V. Škurla /Lavr/ Ladomirova a V. Vaňko /Flór/ Šemetkovce. Ich cesta viedla z Ladomirovej do Bratislavy . V januári 1945 z Bratislavy do Berlína, z Bavorska do Švajčiarska, kde po vybavení nevyhnutných dokumentov odcestovali z francúzskeho prístavu Le Havre loďou do USA. Navštívili monastier sv. Trojice v Jordanville, kde ich privítal biskup Vitalij. Z Ladomirovej tam so sebou priniesli Ikonu prepodobného Jova Počajovského. Počajovská tlačiareň tak opäť našla nové sídlo na pokračovanie svojej činnosti.

Otec archim. Sáwa sa počas vojny s ľuďmi obce Ladomirova zdržiaval v lesoch, o čom svedčí obecná kronika. " Všetci členovia bratstva emigrovali, zostal len o. Sáwa, ktorý spolu s obyvateľmi obce po evakuovaní sa spoločne skrýval v lesoch a v obciach, kde boli občania evakuovaní, končil sv. liturgie. Ľudia o ňom hovorili s láskou. Bol by im dal i posledný kúsok chleba. Zomrel 13. 3. 1949, pochovaný je pri Pravoslávnom chráme v Ladomirovej. Na náhrobku má epitaf o láske k človeku. "

V tlačiarni sa vydávali bohoslužobné i svetské knihy. Od roku 1924 začal vychádzať Russkij kalendár, od roku 1928 tlačili noviny Pravoslavnaja Rus, neskôr detská príloha k novinám a to: časopis pre mládež Detstvo vo Christe, Detstvo i junosť vo Christe. Ďalšie tituly kníh, ktoré sa tu tlačili a vydávali: Duchovný zošit, Pravoslávny; sobesedník, Russkij pastyr, Trebníky, Sborníky. V roku 1939 začal vychádzať časopis Pravoslávny; puť, Neprestaľnoje Jevangelije, Provilo ku svjatomu Pričaščeniju, Psaltyr, Služebník božestvennoj liturgií Joana Zlatoustogo i svjatoho Vasilija Velikogo, Akafisty. Akqfist k svjatomu rovnoapostolhomu knjazu Vladimíru /1938/, Akafist o upokojeniu usopších /l941/, Božest\>ennaja liturgia iže vo svjatych Otca našego Vasilija Velikago /1943í, Grigorjev, A.D.: Kratkajagrammatika cerkovno-slovjanskago jazyka,1939/, Katichizm -Náuka/l933/ Hdi pravda Christova 7/1930/, Pomjannik/1935/ a ďalšie

Tlač bola zasielaná do Juhoslávie, Ameriky, Poľska, Nemecka, Francúzska, Rumunska, Číny i do ďalších štátov. Do skončenia 2. svetovej vojny /vojnou zničenej tlačiarne/ bolo vydaných vyše 100 titulov bohoslužobných kníh, náboženskej a svetskej literatúry.
Na hodnotenie významu ladomirovskej cirkevnej tlačiarne možno použiť slová A.P. Dechterera: "...odtiaľ sa Božie slovo šíri po celom emigrantskom svete. Tu sa tlačia tisíce bohoslužobných kníh, kalendáre. Vedie sa misionárska práca veľkého významu."
Do misie často prichádzali vypomáhať aj miestni chlapci. Jedným z nich bol aj Mikuláš Hvozda z Ladomirovej, ktorý si aj po rokoch na život v ladomirskom kláštore zaspomínal: "Do kláštora sme prichádzali 12-13 roční chlapci, aby sme pomáhali mníchom pri rezaní dreva, kúrili sme v peciach. Za odmenu sme dostali nejaké tie peniaze, ktoré sme použili na školské potreby. Mnísi žili vo veľmi skromných podmienkach, spávali na tvrdých lôžkach, ktoré boli z dosák prikrytých dekou a plachtou. Prikrývali sa dekami, vankúše mali naplnené odrezkami z kníh a novín z tlačiarne. V izbách spali dvaja - traja, len starší alebo chorí po jednom. Strava v kláštore bola veľmi skromná, bez mäsa, ráno iba chlieb s čajom alebo mliekom, niekedy maslo alebo margarín. Na obed boli halušky, pirohy, zemiaky, kapusta, rizoto s rybím mäsom. Zeleninu si pestovali sami pri kláštore, chovali tiež kravy, takže mlieko, maslo a tvaroh mali svoje. V kláštornom rybníku boli ryby. Chodili zbierať lesné plodiny. Ovocie a zeleninu na zimu sušili. "

Činnosť misie sa v mnohých oblastiach úspešne rozvíjala, ale samotný život v misií ostával skromný. Nič sa nezmenilo ani na tvrdých existenčných podmienkach. Archimandrita Nafanail /vi.m. Ľvov/, ktorý prišiel do misie koncom 30. rokov opísal podmienky života v misií takto: " V kláštore nebolo často čo jesť a kláštorná kuchyňa aj niekoľko dní ostávala studená. Často sa stávalo, že bohoslužobné knihy, ktoré boli vytlačené na objednávku, nebolo za čo odoslať a tak ležali zabalené, bez poštových známok, čakali kým prídu nejaké finančné prostriedky, za ktoré ich bude možné odoslať. "

V polovici 30. rokov sa v misii objavili snahy o vytvorenie oficiálne zaregistrovaného spolku, ktorý by na jednej strane legalizoval činnosť misie a existenciu Bratstva sv. Jova Počajevského a na strane druhej umožnil zapájať do činnosti misie aj nečlenov, sympatizantov z radov svetských ľudí. V roku 1936 predseda vznikajúceho spolku archimandrita Serafím /Ivanov/ predložil stanovy spolku na schválenie Krajinskému úradu a v roku 1937 boli schválené. Spolkovým jazykom bola ruština. Správu spolku tvorili, patrón spolku, valné zhromaždenie, výbor spolku a kontrolná komisia. Oficiálny názor spolku znel - Spolok bratov sv. Jova Počajevského, patróna cirkevného Ruského kníhtlačiarstva so sídlom v Ladomirovej.

Súčasťou živote členov Bratstva sv. Jova Počajevského v ladomirovskej pravoslávnej misii boli aj kultúrne a dobročinné aktivity. Misia pripravovala kultúrne akcie a tak reagovala nielen na štátne či cirkevné sviatky, na miestne tradície a zvyky /odpusty/, ale aj na výročia, zvyky a tradície, ktoré boli vlastné ruskej emigrantskej komunite. Každý rok organizovali v mesiaci jún na počesť výročia narodenia ruského básnika A. S. Puškina Deň ruskej kultúry. Dôležitú úlohu pri všetkých kultúrnych, ale i náboženských podujatiach a oslavách zohrával Ruský pravoslávny chór, ktorý pri misii začal pracovať v roku 1933 pod vedením Ivana Andrejoviča Obletilova, ktorý pochádzal z Medvedieho. V priebehu šiestich mesiacov bolo v chóre 32 dospelých mladých ľudí. Dňa 7. 5. 1933 o jeho vystúpenie prejavil záujem Rádiožurnál v Košiciach, ktorý z Vyšného Svidníka uskutočnil priamy prenos.
Jednou z najväčších akcií, ktoré Bratsvo sv. Jova Počajevského v Ladomirovej zorganizovalo koncom 30. rokov bolo postavenie a vysvätenie kaplnky na vojenskom cintoríne v Ĺadomirovej, na mieste, kde boli pochovaní ruskí vojaci z prvej svetovej vojny. Samotná slávnosť vysvätenia kaplnky sa konala v dňoch 16.-17. júla 1938. Deň vysvätenia bol súčasne dňom 20. výročia zavraždenia cárskej rodiny, čo pridávalo celej akcii osobitý význam. Postavenie kaplnky malo veľký ohlas v celom regióne. Touto akciou si misia upevnila svoje pozície medzi pravoslávnymi veriacim, ale aj pozície v ruskom emigrantskom svete v rámci celého Československa.

Najväčšou dobročinnou akciou, ktorú misia organizovala pravidelne od roku 1930, bola slávnosť Ruského vianočného stromčeka - Russkaja jolka. Členovia Bratstva každoročne v priebehu mesiacov október a november uverejňovali v novinách Pravoslavnaja Rus oznamy, v ktorých pripomínali svojim Čitateľom, že pripravujú vianočný stromček pre chudobné deti a prosia všetkých pravoslávnych ruských ľudí, aby pomohli finančné alebo hmotnými darmi pri jeho príprave. Dary, ktoré prišli do Ĺadomirovej boli rozdané chudobným deťom. Spočiatku pripravovali stromček iba v Ĺadomirovej, neskôr aj v ostatných dedinách Medvedziom a Orlíku. Deti pri týchto stromčekoch spievali, tancovali, prednášali básne. Priama účastníčka týchto sviatkov Ruského vianočného stromčeka Anna Ducárová, rodená Pisančíková, ktorá bola vychovávaná u svojho strýka v Ladomirovej /bola sirota, matka jej zomrela keď mala 2 roky a otec odišiel za zárobkom do USA/ spomína. "Na Vianoce, na tretí deň, každý rok postavili mnísi v miestnosti tlačiarne od zeme do povaly jedličku, navešali na ňu rôzne hračky, cukríky. Pozývali do misie rodičov a deti. Ja som tam chodila s tetou. Niektoré deti vystupovali s programom, ktorí ich mnísi naučili. Každému dieťaťu, teda i mne sa ušiel balíček s rôznymi sladkosťami. Veľkú preveľkú radosť som mala z nových topánok, ktoré sa mi ušli. "

Členovia ladomirovskej ruskej pravoslávnej misie sa do histórie dediny i regiónu zapísali aj svojou každodennou dobročinnosťou a skromnosťou. Členovia misie boli pre miestne nielen pravoslávne obyvateľstvo duchovnou oporou, zdrojom viery, šíriteľmi kultúry a poznania, ale pomáhali im aj rôznymi radami, liečili chorých, podporovali najbiednejších. Mikuláš Hvozda spomína. ,Mnísi boli vysoko vzdelaní ľudia, pomáhali ako mohli. Uzdravovali chorých, dávali im lieky, ktoré mali vo svojej lekárni a ktoré dostávali od známych či príbuzných zo zahraničia. Ak bolo treba na vlastné náklady posielali ľudí do nemocníc. Deti chudobných na vlastné náklady posielali do škôl. Vyplatili dlžoby chudobných v bankách, ako hrozilo, že stratia svoje pozemky. Hoci sami boli chudobní, svojpomocne pomáhali sebe, ale aj ľuďom, ktorí to potrebovali. "

V roku 1931 boli z Grécka z hory Afon dovezené relikvie /mošči/: z hlavy
sv. Jána Krstiteľa a Veľkomučenika Panteleimona, ako aj 4 ikony: sv. proroka Jána Krstiteľa, sv. Veľkomučenika Panteleimona, Ivereskej Presvätej Bohorodici a sv. Proroka Eliáša /Iliji/ s venovaním: "Siji svjaty Ikony darujetsja na blahoslovenije Misionárskoj obyteU prepodobnaho Jova Počajeskaho vo Vladimirovoj odRuskaho sv. Andrejevskaho skyta na sv. hori Afonskoj Ruským pravoslávnym ľudom na Karpatach na uťvreždenije istinnoj pravoslavnoj viry a prebyvajušich ješče v Rimsko-unijatskom zahluždeniji na prosvitlenije poznanija jedinaho pravoho púti ko spaseniu v Pravoslavnoj cerkvi. Igumen sv. Adrejevskaho Skyta Mitrofan s bratiju, Afon god 1931. " Ďalej boli dovezené: kópia z Počajevskej Ikony Božej Materi, relikvie /mošči/ prepodobnaho Jova Počajevskaho, ako aj Jeruzalemský Kríž Christov s malou čiastkou z Kríža Christovho, na ktorom bol ukrižovaný a tŕňová koruna Christa, ktorou bol korunovaný.

Každoročne sa na počesť sťatia hlavy sv. Jána Krstiteľa, t.j. 11.9., konajú slávnostné odpustové bohoslužby, ktorých sa zúčastňujú veriaci z blízkeho okolia, ale aj zo vzdialenejších oblasti.

V obci ešte žijú pamätníci, ktorí sú živými svedkami tejto významnej misijnej činnosti v živote pravoslávnej cirkvi na Slovensku, ktorá obohatila pravoslávnych veriacich o duchovné i kultúrne hodnoty písaného, tlačeného i hovoreného slova.

Helena Ducárová
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama