Úspech je niečo,čo ti priatelia nikdy neodpustia.

(Ne) zabudnutá bolesť

20. listopadu 2009 v 19:53 | Sima |  Príbehy
O spolužití Rusínov a Židov na príklade jedného okresu.

Mgr. Ján Hlavinka


Medzilaborce, mestečko so 6600 obyvateľmi, ležiace na severe východného Slovenska, je dnes správnym centrom pohraničného okresu rozprestierajúceho sa v oblasti Laboreckej vrchoviny ohraničenej na východe Bukovskými vrchami a na juhu a juho-západe Beskydským pohorím a Ondavskou vrchovinou.
Čitatelia iste vedia, že táto oblasť, ktorá okrem Medzilaboriec zahŕňa 22 obcí,
patrila a patrí medzi
charakteristicky rusínske. Samotní Rusíni ju najčastejšie volajú "Labirština".

Jazyk Rusínov, ich zvyky, príslušnosť k východnému kresťanstvu , to všetko boli a sú kultúrne prvky, ktoré sa aj v tomto regióne s krásnou prírodou a drsným podnebím formovali po stáročia. Dnes ich dokumentujú v hmotnej podobe chrámy a známy monastier, v duchovnej
zase piesne, či povesti, akou je napríklad tá o Čertovom kameni na vrchu Kamjana nad Medzilaborcami.

Ak chceme hovoriť o dejinách a kultúre tejto oblasti- a aj iných rusínskych oblastiach - poctivo, nesmieme opomenúť tých, ktorí
ju niekoľko storočí pomáhali formovať a dotvárať a ktorí boli z jej srdca násilne vytrhnutí len pred šesťdesiatimi rokmi - Židov.


Židia na územie Laborecka a tade ďalej na východné Slovensko prišli z Poľska, kde ich už v polovici 17. storočia žilo viac ako pol milióna. Bolo tomu tak vďaka právam, ktoré im zaručili poľskí králi.
Cez Lupkowský priesmyk, tak ako iné karpatské priesmyky na východe sa k nám z Haliče
uberali najprv poľskí židovskí obchodníci smerujúci na trhy východoslovenských mestečiek.
Na Laborecku sa iste necítili ako v cudzom svete, pretože prichádzali do oblasti, kde žili podobní Rusíni-Lemkovia ako na druhej, haličskej
strane Karpát.
Zachovali sa písomné doklady o tom, že v 30. rokoch 18, storočia niekoľko Židov žilo
v Medzilaborciach ale aj okolitých obciach, pravdepodobne sa však odsťahovali.
Zárodky komunity, ktorá tu
existovala až do druhej svetovej vojny je potrebné hľadať až vo vlne prisídlencov, ktorí prišli
o niekoľko desaťročí neskôr, po rozdelení Poľska v roku 1772, keď Halič s obrovskou židovskou populáciou pripadla k uhorskej časti habsburskej monarchie a keď cisár Jozef II. vydal Tolerančný patent a patent upravujúci práva židov v monarchi /1783/ .
V roku 1812 je v regióne zaznamenaných niekoľko židovských rodín. Žili v obciach Krásny Brod /Abrahamovič, Grunberg/, Habura /Jakubovič/, Vydraň /Judkovič/, Výrava /Kurcrajc/, Medzilaborce /Mendlovič, Majorovič, Moškovič/. Ich mená svedčia o ich východo-európskom pôvode.
V 19. storočí už na Laborecku existovalo niekoľko fungujúcich židovských komunít. Nepochybne tomu bolo tak v dnešnom Čertižnom, Medzilaborciach, Krásnom Brode a Radvani nad Laborcom.

Ak sa povie komunita, znamená to hneď niekoľko vecí. V prvom rade je to znak počtu. Aj keď základom židovskej komunity je rodina - domácnosť, ktorej každodenný život sa riadi desiatkami náboženských príkazov, čo a ako jesť, kedy sa modliť, ako sa odievať, ako strihať...
jedna a ani dve rodiny komunitu nevytvoria. Židia sa môžu plnohodnotne pomodliť, len keď sa zíde najmenej desať dospelých mužov /minjan/.
Nablízku akejkoľvek židovskej domácnosti ďalej musí byť mäsiar /šochet/ ktorý pre ňu zabezpečí porážku /šrita/ zvierat predpísaným spôsobom / kóšer, z hebrejského kašrut - čistý/.
Komunita musí
mať
aj miesto modlitby /synagóga, šul/ a učenia /bet ha midraš - dom učenia/, lebo vzdelanie je príkazom.
Deti musia chodiť do školy, kde sa im dostane výchovy v duchu pravidiel judaizmu
/najskôr sa volá cheder, neskôr ješiva/ a keďže občas môže medzi členmi komunity aj k sporom, patrí sa aby bol prítomný aj komunitný súd / bet din/.
Každý piatok pred západom slnka, skôr ako na nebo vyjdú tri hviezdy, musia byť muži aj ženy očistení v rituálnom kúpeli, ktorý sa volá mikveh. Potom môže začať najvýznamnejší židovský sviatok, ktorý prichádza každých sedem dní - Šábes.
Nevieme odkedy presne je možné hovoriť o komunite v pravom zmysle slova aj v Medzilaborciach, ale všetko nasvedčuje tomu, že v prvej polovici 19. storočia už existovali jej pevné základy. V druhej polovici 19.storočia totiž v meste stáli dve murované synagógy, budova rituálneho kúpeľu - mikveh a sídlil tu významný rabín.

Spomenuli sme už, že do oblasti Laborecka prichádzali Židia najprv ako obchodníci. Obchod - nákup a predaj, to bola aktivita, ktorej sa
venovali po stáročia, od čias ako im stredoveká Európa zviazaná kresťanskými predsudkami bránila vlastniť a obrábať pôdu. Aj v Rusínmi obývaných oblastiach východného Slovenska svoj zmysel pre obchod Židia naplno uplatnili. Celé generácie sa venovali budovaniu malých obchodov, dielní a svoje zárobky zveľaďovali. Na začiatku XX. storočia absolútne dominovali v obchode a službách
Medzilaboriec a okolia. Malé a pre túto oblasť tak potrebné židovské obchody a dielne v obytných budovách svojich majiteľov, sa rozprestierali
okolo Hlavnej ulice ako srdce, ktoré vháňa krv do žíl celej oblasti, už pred I.svetovou vojnou.
Tí, ktorí poznajú Medzilaborce vedia, čo to znamená, ak povieme, že od mostu po križovatku a ešte o čosi ďalej v oboch smeroch na Vydraň i Borov nebolo v dvadsiatych a tridsiatych rokoch XX. storočia jednej nežidovskej nehnuteľnosti. Banka, ktorej riaditeľom bol pán Deutsch, či obchod firmy Baťa o kúsok o ďalej, alebo takzvaná "Spolka", ako sa nazývala budova, kde sídlil notársky a obecný úrad na pravej strane za križovatkou v smere na Vydraň... boli
možno výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo.
Na dedinách Laborecka boli Židia
predovšetkým krčmármi a zároveň obchodníkmi so zmiešaným tovarom. Desaťročia spolužitia obom etnikám - Rusínom a Židom -
pomohli k určitej symbióze. Ani jedni, ani druhí v tejto oblasti nevládli. Vláda, či už sídlila v Pešti, Prahe alebo Bratislave sa na obe etniká dívala cez prsty a do oblasti posielala "svojich" úradníkov.
Spolužitie malo nepísané pravidlá, ktoré vytvorili generácie. Židia sa naučili rusínsky dialekt, aby lepšie obsluhovali svojich zákazníkov, zjednali cenu tovaru, ktorý odkupovali od gazdov v oblasti, či sa len porozprávali o starostiach bežného života, Rusíni zasa rešpektovali zatváranie obchodov v piatok pred začiatkom Šábesu a pochytili čo-to z židovského jazyka "jidiš", ktorý je zmesou starej stredovekej nemčiny a hebrejčiny. Dodnes si tak niektorí starí ľudia pamätajú ako v piatok večer a v sobotu chodievali ako deti do židovských domácností naložiť oheň a v mysliach sa občas ohlási aj spomienka na to, čo znamená slovo "treife".
Treba povedať, že aj slobodné povolania boli doménou Židov. V Medzilaborciach pôsobili dvaja židovskí lekári /Dr. Roth, Dr.Gottlieb/ a právnici /Dr.Holóš a
Dr.Milch/. Elektrinu, tento vynález dvadsiateho storočia,
do domov v meste dodával generátor, ktorý vlastnila a koncesne prevádzkovala manželka Dr.Rotha , pani Helena Rothová. Jej rodina dohliadala aj na elektrické rozvody v jednotlivých domoch.
Najpriaznivejším obdobím pre obe etniká žijúce na Laborecku boli roky 1918-1938 v podmienkach Československej republiky. Začiatok jej rozpadu, bol aj začiatkom konca spolužitia.
Keď sa na Slovensku po 6. októbri 1938 postupne upevňoval nový politický systém /autonómia Slovenska /, československá republika pomaly, ale isto krvácala pod tlakom Hitlerovej III. ríše a na 14.3.1939 vznikol samostatný slovenský štát pod kuratelou Berlína, pre Židov na Laborecku nastali rovnako ťažké časy ako pre všetkých ostatných Židov na Slovensku.
Slovenská vláda hneď od začiatku existencie samostatného slovenského štátu do okresu Medzilaborce poslala úradníkov, ktorých jedinou úlohou bolo vykonávať vládnu politiku presne v duchu nových poriadkov. Prvým okresným náčelníkom v období ľudáckeho štátu sa v Medzilaborciach stal Peter Starinský, neskorší prednosta Ústredne štátnej bezpečnosti.

Úradníci okresného úradu boli poväčšinou Slováci a z nich sa vytvorila aj jednotka Hlinkovej gardy o sile dvoch družstiev čiastočne doplnená o Rusínov, ktorej
veliteľ bol
zároveň notárom v Habure.
V marci 1939 boli Medzilaborce centrom pohraničného okresu na hranici štátu, napadnutím
ktorého sa mala o pár mesiacov
začať druhá svetová vojna. Hitlerovo Nemecko malo aj s Lupkowským priesmykom svoje zámery a rusínskou kartou sa hralo v politických kabinetoch od Ľvovu (Vološin, Organizácia ukrajinských nacionalistov), cez Budapešť (Horthy) a Bratislavu (Tiso) po Berlín (Hitler). Pravda, boli to nerovné hry.




Dňa 18. apríla 1939 vydala bratislavská vláda
Vládne nariadenie č. 63 "O určení pojmu Žid a obmedzení počtu židov v niektorých povolaniach". Od tejto chvíle sa Slovensko oficiálne zmenilo na štát, ktorý do svojho právneho poriadku zaviedol obmedzenie ľudských práv a začal
uplatňovať protižidovskú politiku vedúcu k hrôzam holokaustu.
Obmedzenia , likvidácie židovských majetkov, proces tzv. arizácie firiem, či "dočasnej správy nehnuteľností" , označovanie páskou a Dávidovou hviezdou, ponižovanie. To bola od roku 1939 realita každodenného života aj v Medzilaborciach a na okolí. Žiaľ, treba povedať, že aj za prispenia niektorých Rusínov.
Nechajme ale vypovedať priamych svedkov. Ľudí, ktorí ako priami svedkovia , žijúci v Medzilaborciach a okolí
prežili.:

Obdobie do jari roku 1939, ktoré v ústnom podaní /metóda Oral history/ zachytávame predovšetkým s dôrazom na tridsiate roky XX. storočia,
môžeme z hľadiska vzťahov medzi Židmi a Rusínmi charakterizovať ako usporiadané.
Pani Pataki, ktorej otec,
p.Herškovič, vlastnil jedinú lekáreň v meste Medzilaborce a okolí má na pomery v Medzilaborciach tieto spomienky : "Vyrastala som v Medzilaborciach do veku 11 rokov. Bola to zaostalá
oblasť, a žilo tam aj s dedinami naokolo 2500 ľudí. Neviem koľko bolo židovských obyvateľov, ale predpokladám, že ich bolo asi tak 100 rodín najmenej.
Väčšina z nich boli ortodoxní. My sme boli ortodoxní tiež, lebo moji starí rodičia boli ortodoxní. Mali sme košer domácnosť... Bola tam určitá stredná trieda, s ktorou sa moji rodičia priatelili. Inak mali dobré vzťahy s každým... A typ práce, ktorú môj otec vykonával spôsoboval, že poznal veľa ľudí, lebo každý potreboval niečo z lekárne. Okolie v dedinách
bolo sedliacke. Mesto tvorila
stredná trieda. Boli tam učitelia, úradníci, 2 právnici , sudcovia, kňazi...a boli to dobré vzťahy. Ja osobne si antisemitizmus nepamätám."


Pán
Pánik /Jozefovič/, pôvodom z Čertižného, si na spolužitie s rusínskym obyvateľstvom spomínal : "Pamätám sa, že sme žili v zhode. Viete, my sme boli biedni, ťažko sme robili na vlastnom
gazdovstve...Ináč, keď som bol starší, chodili sme po okolitých dedinách i ďalej a kupovali sme dobytok i kone od gazdov a potom sme ich predali ďalej v Humennom. Tých pár korún čo sme zarobili. Hovoril som po rusky /rozumej rusínsky - J.H./ a aj moji rodičia. Ale pamätám si, že tých pár gazdov, čo bolo na dedine v Čertižnom nemali so židmi nijaké spory. Ten pomohol poorať, tu zase s drevom sme my pomohli...ťažko sa žilo. Nebolo peňazí!"
Nie je ťažké pochopiť, že tak ako všade, aj na Laborecku existovalo
vedomie odlišnosti oboch skupín obyvateľstva, občas možno
nejaké nezhody. Avšak viac sa prejavili v detských hrách a škriepkach, ako medzi dospelými. Bežný život musel mať ďaleko od toho čo dnes poznáme ako prejavy antisemitizmu.
To, že "Labirštiny" sa dotkne vlna nenávisti voči Židom, ktorá dosiahne obludné rozmery zločinu,
sa ešte v roku 1938 zdalo byť aj členom židovskej obce nemožným. Jakub Jozefovič z Medzilaboriec na to vo svojich nepublikovaných spomienkach spomína : "Traja z mojich bratov , Frank, Willie a Mark pracovali vo svojom obchode s vajíčkami. Frank cestoval s konským povozom a kupoval od miestnych obchodníkov /rozumej v oblasti Laborecka - pozn. J.H./
vajíčka, ktoré potom posielal Williemu a Markovi do Prahy. Willie a Mark ich predávali v Prahe a v ďalších európskych mestách do väčších obchodov s potravinami, pekární, reštaurácií a pod. Willie cestoval najviac..
. Videl nemeckých Židov, ktorí prišli o majetky. Čítal nenávistné slogany v novinách... Neverili sme, že také extrémne antisemitské akcie sú možné. Aj keď som nevedel o tom , že v tridsiatych rokoch prišiel Hitler k moci, počul som Willieho hovoriť otcovi, že by mal opustiť Československo. Otec, ktorý zažil I. svetovú vojnu, neveril, že by mal opustiť svoj domov, svoj statok, svoje mesto. Bolo to všetko čo sme poznali. Otec si myslel, že Willie sa trochu pomiatol. Na možnosť vojny mal logickú odpoveď : "Nebude trvať večne". Myslel, že vojna môže ovplyvniť len obchod a podnikanie. Nikto z nás neuvažoval o tom, že naše životy budú ohrozené."

Po 18. apríli 1939 však bolo všetko inak. Býť "Žid" znamenalo byť v problémoch. A pritom to bolo náhle. Dobre to vystihujú spomienky pani Plasnerovej, dcéry medzilaboreckého obchodníka s textilom Zygmunda Rubina: "Bolo to strašné.Bolo to ako...viete...zo dňa na deň. Najprv to začalo páskami na ramenách a potom to boli pásky a hviezdy a potom sme odrazu nemohli vychádzať von , nepamätám sa, či od šiestej, alebo od siedmej večer. Oproti nám bývali Deutschovi...a my sme na seba kričali cez cestu. Nemohli sme ísť totiž
von. Viete..boli sme deti a nemohli sme sa hrať s loptou. A každý deň sme museli
byť schovaní. Ukrývanie, ukrávanie, ukrývanie...
"

Sestra pani Plasnerovej, Miriam,
spomína : "Keď prišli do nášho obchodu ...Hlinkova garda..a robili prehliadku...všetko nám tam porozhadzovali. Veľmi som plakala, a veľmi ma to nahnevalo. Hodila som do jedného z nich knihu čo som mala v rukách. Strašne ma potom
zbil.

Keď v septembri roku 1939 pochodovali cez Medzilaborce nemecké jednotky smerom do Poľska, Židia v Medzilaborciach už prežívali mesiace neistoty a strachu o svoju existenciu. Zmenilo sa aj správanie niektorých Rusínov k židovským spoluobčanom. Pani Plasnerová si na to obdobie spomínala : "Všetci sme mali povybíjané okná, na múroch domov namaľované hákové kríže...Pamätám si len, že ľudia sa zgrupovali a šepkali aby ich deti nepočuli a nebáli sa. Ale čím viac šepkali, tým viac sme sa báli. A pamätám si , že som sa skrývala za svoju matku,aby sa mi nič nestalo.
Až do dneška keď premýšľam o anšluse, je to jedna z najhorších vecí...nič som nevedela o tom, žeNemci prídu do nášho mesta a neviem, či som mala možnosť počuť v rádiu, že keď pochodujú, tak počuť klopanie a klopanie a keď potom pochodovali , skrývali sme sa v pivniciach a oni klopali a klopali a klopali...a zdalo sa, že to nikdy neprestane a vlastne neprestalo to celé týždne kým pochodovali do...viete,boli sme blízko Krakova...Poľska.
Nikdy sme nevedeli kedy sa rozhodnú niečo urobiť, viete, vojaci sú vojaci, počuli sme o nacistoch... a vojaci sú vojaci."

Reštrikcie voči Židom, o ktorých sa rozhodlo v Bratislave , na Laborecku uplatňoval Okresný úrad so sídlom v Medzilaborciach a jemu podriadené orgány, predovšetkým žandárstvo za slpolupráce s Hlinkovou gardou. Dotýkali sa všetkých oblastí života. Za všetko jeden príklad.

Dňa 13. 9. 1940 vydala Ústredňa štátnej bezpečnosti v Bratislave obežník pre všetky okresné úrady vo veci " Odobratie vodičských listov a príslušných preukazov k motorovým vozidlám - židom". V obežníku stálo : "Zakazujem dňom 14. septebra 1940 vedenie motorových vozidiel židom a za tým účelom nariaďujem odobrať im vodičské preukazy. Iné doklady, pokiaľ patria k motorovému vozidlu, nech sú ponechané až do ďalšieho pokynu majiteľovi vozidla. Vodičské preukazy odoberú príslušné žandárske stanice, poťažne príslušné štátne policajné úrady /policajné riaditeľstvá/. Vodičské listy odovzdajú sa príslušnému nadriadenému úradu, ktorý sa postará o ich znehodnotenie a ako také nech sú potom ponechané u úradu, ktorý ich vydal. Toto nariadenie nevzťahuje sa len na lekárov - židov, ktorí majú povolenie štátom prevádzať lekársku prax. Intervencie akéhokoľvek druhu zakazujem. Pojem žid je vyznačený vo vládnom nariadení č.63/1939 Sl.z "
Okresný úrad v Medzilaborciach začal konať. Všetky žandárske stanice na okolí boli 14. 9. 1940 telefonicky vyrozumené o obežníku ÚŠB. Problémy boli so stanicou v Čertižnom, ktorá vraj nemala spojenie. Napriek tomu, že automobilov v okrese bolo len zopár a iste všetci vedeli kto ich vlastní, okresný náčelník sa predviedol, keď Žandárskemu veliteľstvu v Medzilaborciach prísne oznámil : "14.9. tamojšia stanica telefonicky odovzdala horeuvedený výnos všetkým žandárskym staniciam, ktoré aj potrebné vybavenie previedly a hlásenie podaly až na Čertižné, ktorá oznámila, že fonogram neprevzala...hláste či je možné, aby žandárska stanica menala spojenie za dva dni"
Čertižnianski žandári hlásili : "Oznamujem, že v obvode tunajšej stanice nenachádza sa ani jeden žid, ktorý by bol majiteľom vodičského listu. Telefonogram od žandárskej stanice stržm. Kopec neprevzal, lebo v tom čase bola pokazená telefonna linka."
Okresný náčelník Starinský im napísal : "K vyjadreniu predloženému a Vašim predošlým správam sa musím vrátiť a pripomenúť Vám, že či to bolo tak alebo onak, mali ste podať podrobné hlásenie /i negatívne/, lebo v obvode mohli ste mať žida, ktorý je vlastníkom vodičského preukazu , vydaného nie tunajším úradom, vtedy u tunajšieho úradu nezaznačeného. Musím poznamenať, resp. Vám znovu pripomenúť, že rozkazy ÚŠB, najmä v otázkach židovských musia byť včas a vždy presne vybavené, lebo ináč každému prevádzajúcemu hrozí, že vzniknú nepríjemnosti."
Na Stáž!
Okresný náčelník

Tri roky, od roku 1939 do roku 1942,
bol život židovského obyvateľstva na celom Slovensku a aj v Medzilaborciach a na okolí plný každodenného obmedzovania a poníženia. Židovské obchody v Medzilaborciach boli poväčšinou podrobené procesu, ktorý vláda nazvala "arizácia". Ich pôvodní vlastníci, obchodníci, ktorí ich zdedili od svojich otcov a každý deň sa starali o chod obchodu, museli všetko odovzdať nežidovským "árijským" majiteľom, ktorí veľmi často nemali ani potuchy ako to-ktoré odvetvie obchodu, tá-ktorá dielňa funguje. Hlavne, že neboli Židia.
Bolo úspechom, a ako sa neskôr ukázalo aj záchranou života, keď sa pôvodnému židovskému vlastníkovi podarilo dohodnúť s arizátorom na tom, že formálne ostane v obchode pracovať ako zamestnanec a arizátor len vezme zisk. Tak dopadol napríklad pán Alexander Galet, majiteľ obchodu so železným tovarom na Hlavnej ulici v Medzilaborciach. Vo vlastnom obchode, v úlohe zamestnanca, obsluhoval tých istých zákazníkov a to málo , čo mu arizátorova rodina nechala dal synovi na útek zo Slovenska. Svoj život sa mu podarilo zachrániť. Jeho syn Sruly zahynul.

Okrem arizácie a likvidácie podnikov tu ešte bola aj "dočasná správa" židovských nehnuteľností. Tá napríklad
znamenala, že medzilaborecký staviteľ Lazar Mendlovič musel opustiť svoj vlastný dom a s celou rodinou sa vysťahovať do budovy, ktorú pôvodne staval ako garáž. Jeho dom bol z úradnej moci daný zverolekárovi, ktorý nebol Žid.



Vo februári 1942 sa v Medzilaborciach, tak ako na celom území Slovenska uskutočnil Súpis Židov. Jeho výsledky boli spísané v šiestich kópiách v zoznamoch rozdelených podľa smerníc 14. oddelenia Ministerstva vnútra. Súpis bol prevedný na
notárskych úradoch v celom okrese Medzilaborce od Habury po Vyšnú Oľku.
Vďaka tomu, že
sa dochovali kópie tohoto Súpisu vieme, že Židia len v meste Medzilaborce tvorili viac ako 30 % obyvateľstva, keď ich tu úradníci zaznamenali presne 825. Poznáme ich mená, zloženie rodín.
Bolo to posledné opatrenie predtým , ako v marci 1942 začali deportácie. Aj na Laborecku boli najskôr mladí chlapci a dievčatá a napokon celé rodiny spolu zatváraní do dobytčích vagónov a odvážaní preč. Vraj na prácu. V skutočnosti ich posielali najprv do táborov v Žiline a Poprade a odtiaľ ďalej na územie Poľska do nacistických táborocv smrti, špeciálne vybudovaných na jediný účel. Zabiť!


Dňa 19. mája 1942 bol z medzilaboreckej stanice odoslaný najväčší z transportov.
Bolo v ňom 880 obyvateľov Laborecka, ktorí sa ničím neprevinili. Jediným dôvodom, pre ktorý ich natlačených po 40 v jednom vagóne posielali preč z ich domovov , bolo to, že boli Židia. Mohli si so sebou vziať 50 kilogramov batožiny na osobu a vo vagóne bolo jedno vedro naplnené
vodou. Skôr ako sa dostali do transportu, podstúpili potupné zaobchádzanie a bitky.
Vypovedá o tom aj svedectvo, ktoré ešte v roku 1988 poskytol pán Skreptač z Čertižného , sused najstaršieho muža v tomto transporte, 95 ročného Mordchu
Schwindlera z obce Čertižné jeho pravnukovi M.Dennovi : " Keď tu brali židov, ja som tu žiadneho Nemca nevidel. To povie každý Čertižňan. A keď tam zhora začali brať židov na vozy a bol tam aj Simko, Majur, tak som šiel preč, lebo, viete, oni plakali a ja som sa na to nemohol dívať ... A ten Mellinger, ktorý mal na Perelukach zem, sedel tu pri žandároch so ženou na voze... a povedal : Tak už Vám bude dobre, keď nás vezmú preč." A ja som mu povedal . "Počuj Mellinger..." mladý žid to bol "S čím nám bude dobre? Ja chcem vidieť aby Teba
brali?Ani ja Tebe , ani Ty mne sme nič zlé neurobili. Koľko rokov si tu žil? Nebolo rozdielu či Rusnák a či žid. Ja teraz idem, lebo sa nemôžem pozerať a možno zachránim Mordka...a bolo to naproti žandárskej kasárne.Žandár vyšiel a hovorí mi, či aj ja s ním chcem ísť, prečo s ním hovorím. A ja mu hovorím, že sme tu spolu žili. A neviem o nijakej príčine, že by som s ním nemal hovoriť. Ale on ma odohnal...A Mordka... zobrali ho na voz a veľmi pršalo. Ja už som sana to
nemohol pozerať. Reku, aspoň na tvár mu niečo dajte. Ležal ako mrtvola. On už nevidel, nepočul. Len toľko čo ma počul hovoriť, poznal môj hlas
: "Joj, Petriku, už mi bude koniec". A ja na to : "Čo Ti ja pomôžem?". Ale hovorím : "Načo ho beriete? Veď už je polomrtvy. Nech tu ešte ostane" Ale žandár na to " chcete aj Vy s ním ísť?Môžete, hneď Vás vezmeme!"
Čo urobíš? Nepomôžeš si, ani tak ani tak. Tak ho zobrali. A Fico kričal, že ešte žije, keď ho tam hodili z vozu dole. Gardisti...To bol nešťastný deň vtedy. Nie len pre židov. Ale cítili sme, že aj na nás ide "kara". A skutočne aj "kara" prišla..."


V čase deportácií, ktoré v každej obci regiónu sprevádzali vypäté scény plné smútku a tragédie, sa nechali počuť aj tí, ktorí sa dali do služby nacistickej propagandy v regióne. V týždenníku, ktorý od konca roku 1940 vychádzal
pre Rusínov priamo v Medzilaborciach nezabudli dvaja aktívni miestni dopisovatelia obyvateľstvu pripomenúť, ako netreba ľutovať židovské obyvateľstvo v tieto pohnuté dni. Vyšli články : "Našy sela očiščajutsja ot jevrejev" a " Nečto o židach". Pravda, autori sa pre istotu podpísali iniciálkami.



Deportácie urobili tragickú bodku za spolužitím Židov a Rusínov nielen na Laborecku. Torzo komunity, ktoré prežilo v regióne od októbra 1942 do roku 1944 muselo po potlačení Slovenského národného povstania opäť bojovať o svoj život.
Mnohým sa nepodarilo zachrániť.
Drevoobchodníka Dillera z Medzilaboriec napríklad s celou jeho rodinou zavraždili príslušníci nemeckého Siecherheitsdienstu /SD/ v Brezne nad Hronom v decembri 1944.
Až koniec vojny priniesol záchranu. Nie však návrat starých časov. Naopak. Tých niekoľko Židov, ktorí prežili hrôzy holokaustu a vrátili sa z rôznych táborov, či úkrytov, nemalo chuť začínať v tejto oblasti znovu. Rany boli príliš hlboké, mnohé otázky i výčitky príliš pálčivé. Komunity v Medzilaborciach i na okolí zanikli. Ostali len bolestivé spomienky.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 CHONGIE LOANS CHONGIE LOANS | E-mail | Web | 14. října 2015 v 1:23 | Reagovat

STE VO FINANČNEJ NÚDZI?, JE VÁŠ PRENAJÍMATEĽ ODVYKANIE SI OD SVOJHO
DOMA A POTREBUJETE PROSTRIEDKY NA ZAČATIE PODNIKANIA? POTREBUJETE ÚVER? SME
PONÚKAJÚ NAJLEPŠIE. Kontakt

KONTAKTUJTE NÁS PROSTREDNÍCTVOM E-MAILU ALEBO WEBOVEJ STRÁNKY NA

email:chongiefinancing@zoho.com
email:chongiefinancing@Gmail.com
www.chongieloans.webs.com

CHONGIE ÚVERY
SPOJENÝCH ŠTÁTOCH AMERICKÝCH
+1(269) 205-8853 (len sms)

CHONGIE ÚVERY
Južná Afrika
+ 2 (781) 576-6744 (iba pre volania)

S pozdravom
Pán Chongie l kradne

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama