Úspech je niečo,čo ti priatelia nikdy neodpustia.

Listopad 2009

Pravoslávný monastier Jova Počajovského v Ladomirovej

20. listopadu 2009 v 19:58 | Sima |  Príbehy
Severovýchodné Slovensko bolo oblasťou, kde ľudia žili v ťažkých ekonomických a sociálnych podmienkach. Skladba obyvateľov tu bola veľmi pestrá. Žili tu Slováci, Ukrajinci, Rusíni i Poliaci. Patrili k rôznym vierovyznaniam. Vo farnosti Ladomirova pôsobili aj gréckokatolícki farári: o. Karol Ladomerský l\ 870-1907/, o. Ján Lacko /1908-1917/, o. Augustín Šudich /1917-1921/, o. Adalbert Šudich /1921-1923/. Práve poslední dvaja boli príčinou toho, že ľudia nemohli zniesť veľký útlak z ich strany a tak sa dožadovali návratu pravoslávia a pravoslávneho kňaza. V kronike Mikuláš Bojko uvádza, že po 1. svetovej vojne niektoré rodiny neboli schopné odvádzať cirkvi tzv. rokoviny, preto veriaci pod vedením Michala Škurlu prehlásili, že oni sa zaobídu bez gréckokatolíckeho kňaza, nič nestratia a pravoslávny farár vyhovie ich náboženským požiadavkám bez naturálnych a peňažných dávok. V roku 1921 prichádza z USA do Becherova pravoslávny duchovný do. Ján Varchol, ktorý na žiadosť veriacich vo veľkom pôste prichádza slúžiť v Gréckokatolíckom chráme v Ladomirovej sv. liturgiu za veľkého počtu veriacich aj z obcí Vagrinec a Krajné Čierno. Na Paschu už bol chrám na príkaz Gréckokatolíckeho biskupského úradu zatvorený a strážený políciou. Veriacim paschu o. Varchol posvätil pri chráme bez sv. liturgie. V tom istom roku zástupcovia pravoslávnych veriacich z Ladomirovej, Vagrinca a Krajného Čierneho, Mikuláš Bojko, Vasiľ Ducár a vtedajší poslanec NZ za Vyšný Svidník Juraj Lažo s podpismi veriacich za návrat pravoslávia odchádzajú do Prahy za vtedajším prezidentom Masarykom. Prezident ich prijal a prejavil ochotu pomôcť. V Prahe navštívili aj arcibiskupa Savvatija, ktorý im prisľúbil, že pre nich nájde dobrého duchovného otca a pastiera. Na základe pozvania arcibiskupa Savvatija 25. 3. 1922 do Ladomirovej pricestoval archimandrit Vitalij /občianskym menom Vasilij Maksimenko/ ako správca farnosti.

Archimandritu Vitalij a /Maksimenka/ čakali v Ladmirovej veľmi tvrdé podmienky. Vo svojich spomienkach uvádza. "Bolo tu nezvyčajne ťažko. Neorganizovanosť prm'oslávnej cirkvi, revolučné nálady, nedôvera ku mne ako k cudzincovi zo strany ľudí i zo strany miestnej administrácie. Nemal som prostriedky, ani chrám, ani kde bývať. Žil som u jedného roľníka v jednej izbe spolu s jeho rodinou a bohoslužby som slúžil u iného roľníka. Kŕmili ma gazdiné podľa poradia, tak ako dedinského pastiera. " Napriek týmto zložitým podmienkam sa archimandrita Vitalij nevzdával.

V počiatkoch formovania sa misie prioritnou úlohou pre archimandritu i miestnych pravoslávnych veriacich bolo vybudovanie chrámu. Pozemok na výstavbu chrámu, na prístupovú cestu k chrámu a k farskej budove darovali miestni občania. M. Škurla, Ján Mikitka, M. Vanca - Dančanin, Michal Mikitka. Základný kameň bol položený 21. 11. 1923. V ten istý deň bola aj posviacka základného kameňa biskupom Venjaminom z Juhoslávie. Projekt chrámu vyhotovil ruský emigrant Ing. V. Leontiev. Chrám je ruského východného štýlu s trojramenným krížom a troma kupolami. Zasvätený je Archanjelovi Michalovi a bol vybudovaný z milodarov veriacich a pôžičky. Pôžičku postupne splatilo Bratstvo Jova Počajevského zo zisku z tlačiarne v Ladomirovej. Bol dokončený v roku 1924 a vysvätil ho pražský arcibiskup Savvatij. Týmto aktom bol urobený prvý krok a splnený prvý predpoklad pre začatie činnosti vytvárajúcej sa misie.

Archimandrita Vitalij /Maksimenko/ prišiel na Slovensko s dvoma základnými úlohami - šíriť pravoslávie medzi tunajším obyvateľstvom a vybudovať cirkevnú tlačiareň. História ladomirovskej tlačiarne sa začala písať v decembri 1923, keď sa archimandritovi Vitalij ovi podarilo priviesť tlačiarenský stroj z Poľska, ktorý pri svojom odchode z Počajeva tam nechal. Prvou tlačiarenskou miestnosťou bolo miestnosť na druhom poschodí domu Spolku Svätej Trojice vo Vyšnom Svidníku, kde od roku 1924 tlačiareň vo veľmi provizórnych podmienkach a s veľkými ťažkosťami začal pracovať. Išlo o tlačiareň na nožný pohon. Tu boli v roku 1924 vytlačené prvé bohoslužobné a liturgické knihy ako Molitvoslov malyj, v ktorom misia vysvetľovla svoje poslanie. Ďalej boli vydané: Liturgia Joana Zlatoustogo, Posledovanije bdenija a Kalendár na rok 1925. Začala sa písať prvá etapa ruskej pravoslávnej misie a jej bratstva. Na pomoc arachimandritovi Vitalijovi prišli jeho bývalí spolupracovníci z Počajeva, ktorí vtedy žili v Sremských Karlovciach /Juhoslávia/, ich mená nie sú známe. Členovia "Bratstva", ktoré v prvých dvoch rokoch tvorilo päť stálych členov, žili všetci spolu v jednej miestnosti. Spali na zemi, na slame, jedli to čo priniesli o. Vitalijovi veriaci, často hladovali. Tieto podmienky vydržal iba málokto a mnohí, ktorí sem prišli po krátkom čase zasa odchádzali. Jedným kto ostával a niesol najväčšie bremeno práce i zodpovednosti bol archimandrita Vitalij /Maksimenko/. Denne chodil peši zo Svidníka do Ladomirovej, kde vykonával bohoslužby a dohliadal na stavbu chrámu. V letných mesiacoch, počas prázdnin mu pomáhali ruskí študenti z Prahy.

Medzi prvými tu prišli o. Voloducký, d.o. A. Omeljanovič, o. Čokina /Igantij/. Nakoľko o. Vitalij nemal štátne občianstvo ČSR, šéfredaktorom v tlačiarni bol senátor Lažo. Do roku 1932 oficiálny názov tlačiarne bol: Tlačiareň J.P. Lažo v Ladomirovej na Slovensku. V roku 1932 došlo k zmene názvu na Russkaja cerkovnaja typogryfia vo Vladimirovoj na Slovensku, ktorý sa v roku 1934 upravil na Russkaja cerkovnaja typografia prep. Jova vo Vladimirovoj na Slovensku. Tento názov niesla až do roku 1944. Po smrti senátora J. Laža, v roku 1929, bol šéfredaktorom Mikuláš Bojko, pravoslávny veriaci obce Ladomirová.

Roky 1931 - 1932 boli prelomové, keď prostriedky, ktoré Bratstvo získalo zo zbierok medzi veriacimi v USA a v Juhoslávií, vybudovali v roku 1931 novú budovu typografie a zakúpili nový moderný tlačiarenský stroj s benzínovým motorom.
V roku 1924 vyšiel prvý cirkevný kalendár na 1925 god, mal 184 strán, modlitebník pre veriacich a pre deti malý katichizm. Neskôr pre mládež vycházal Detsky) žurnál
a od roku 1928 pre dospelých noviny Pravoslavnaja Karpatskaja Rus, neskôr Pravoslavnaja Rus, Liturgia sv. Joana Zlatoustaho aprežde osvjaščennych darov, cirkevný kalendár na rok 1926 s typikonom, ktorý bol vydávaný do ukončenia činnosti misie.

V roku 1924 sa začalo so stavbou dreveného domčeka, ktorý mal slúžiť misií i tlačiarni. Dom pozostával z dvoch izieb, jedna bola určená na tlačiareň, druhá mala slúžiť archimadritovi Vitalijovi. Ostatní členovia v lete spali na povale,
v zime v dedine u miestnych obyvateľov. Činnosť misie i tlačiarne a činnosť archimandritu Vitalija v tejto časti Slovenska sa postupne stáli známe v celom ruskom emigrantskom i pravoslávnom svete. Do Ladomirovej začali prichádzať emigranti z Ruska, ale aj pravoslávni veriaci z rôznych kútov republiky. Len málo sa tu však zdržalo dlhšie, lebo misia žila naďalej veľmi biedne a vo veľmi ťažkých podmienkach. Jedným z prvých návštevníkov misie bol dr. J. Vašica, ktorý svoje dojmy z návštevy opísal: ,,Asi 20 metrov od chrámu stála drevená budova, bol to kláštor i fara. Práve boh dostavaná, vo vnútri sa steny omietli hlinou, dve izby už boli obývané. V jednej bola tlačiareň, ak ju tak môžeme nazvať, pretože ju tvoril tlačiarenský stroj poháňaný šliapadlom a niekoľko debničiek s cyrilským písmom. Druhá izba bol kuchyňou i jedálňou, kde bolo prestrelo pre 9 osôb. Riad bol plechový, len pre mňa bol daný porcelánový. Archimandritov tanier a lyžica boli z dreva. "

Dôležitým medzníkom v živote misie bola návšteva biskupa Serafima, delegáta Srbskej pravoslávnej cirkvi. Návšteva dala vývoju misie nový smer. Začali sa orientovať na vydávanie cirkevných novín, začali rozširovať misijne aktivity na výchovu nového pravoslávneho duchovenstva. Dohodli sa, že misia začne prechádzať na polokláštorný spôsob života a postupne prejde na kláštorný život úplne. Preto sa v roku 1931 začalo s výstavbou novej budovy, ktorá mala slúžiť na tlačiareň a na ubytovanie dorastu duchovných pravoslávnej cirkvi. Bola tam jedáleň s kuchyňou a 10 miestností pre členov misie. V druhej časti budovy bol seminár a ubytovanie pre budúcich duchovných pravoslávnej cirkvi, ako aj pre opustené deti a pre deti zo slabších a početných rodín. Deti boli prijímané od 12-13 rokov svojho veku. Ich náplňou bolo pomáhať v kuchyni, v záhrade pri pestovaní zeleniny a staršie vykonávali rôzne manuálne práce. V činnosti misie sa začal klásť dôraz na konfesionálne otázky a misionársku prácu. Zaviedli sa pravidelne bohoslužby a misia prešla postupne na monastiersky spôsob života. Archimandrita Vitalij charakterizoval spôsob života v misii takto: "Vo vnútornom poriadku života sa mnísi snažia dodržiavať prísny mníšsky rád starých ruských internátnych kláštorov. Každý týždeň celokláštorné bohoslužby, prísny poriadok, rovnaký pre všetkých od archimandritu po posledného mnícha. "


Dokončením nových priestorov sa dokončilo prechodné obdobie v histórii misie. Začal narastať počet členov. Členmi Bratstva sa stali nielen ruskí emigranti, ale aj deti miestnych obyvateľov, ktorí sa v budúcnosti chceli stáť kňazmi.

Každodenný život vyzeral ako v starom ruskom kláštore. Deň začínal skoro ráno zvolaním - na vremja molitvy, peniju Čas - zobúdzal Bratstvo o 3.00 hodine ráno službukonajúci mních. Po nej sa každý zaoberal svojou prácou, kto v kuchyni, kto v tlačiarni, kto v záhrade a niektorí ostávali v chráme, kde sa čítali kafizmy a kánony. Od 7.30 do 8.00 hod. boli raňajky, ktoré pozostávali z chleba a čaju. Po raňajkách nasledovali zamestnania až do 12.00 hod. Od 12.00 - 14.00 obed s oddychom a znova práca. O 18.00 hod. sa slúžila večerná, po nej sa išlo na večeru, po nej bol krátky oddych a po ňom sa išlo na spoločnú večernú modlitbu. Tí, ktorí pracovali v tlačiarni chodili v pracovne dni na bohoslužby len dvakrát - ráno a večer. Cez soboty a nedele boli na všetkých bohoslužbách.

Rok 1934 priniesol zmenu vo vedení misie. Úlohy, ktorými Synoda Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí poverila archimandritu Vitalija boli splnené, pravoslávna misia bola vybudovaná a obnova tlačiarne úspešne pracovala. Vitalij /Maksimenko/ v roku 1934 dostáva nové poverenia v USA a Ladomirovu opúšťa. Lúčili sa s ním celá misia i veriaci z celého okolia. V USA v Jordanville bol vysvätený na biskupa. Po jeho odchode bol vedením misie poverený archimandita Serafim M.m. Ivanov/, ktorý spolu s ingumenom Sáwom /vi.m. Struve/ ju viedol až do ukončenia jej činnosti.


S približujúcim sa frontom druhej svetovej vojny činnosť misie sa stáva náročnejšou, ba až nemožnou, preto členovia Bratstva v roku 1944 pred príchodom Červenej armády z Ladomirovej odišli. Ostal iba archimandrita Sávva /Struve/, správca farnosti a mních Vjačeslav. Mnísi zanechali v priestoroch ladomirovskej pravoslávnej misie všetko zariadenie tlačiarne, časť knižnice a iný majetok kláštora. Počet členov bratstva bol 49 osôb s dvoma 17 - ročnými chlapcami a to: V. Škurla /Lavr/ Ladomirova a V. Vaňko /Flór/ Šemetkovce. Ich cesta viedla z Ladomirovej do Bratislavy . V januári 1945 z Bratislavy do Berlína, z Bavorska do Švajčiarska, kde po vybavení nevyhnutných dokumentov odcestovali z francúzskeho prístavu Le Havre loďou do USA. Navštívili monastier sv. Trojice v Jordanville, kde ich privítal biskup Vitalij. Z Ladomirovej tam so sebou priniesli Ikonu prepodobného Jova Počajovského. Počajovská tlačiareň tak opäť našla nové sídlo na pokračovanie svojej činnosti.

Otec archim. Sáwa sa počas vojny s ľuďmi obce Ladomirova zdržiaval v lesoch, o čom svedčí obecná kronika. " Všetci členovia bratstva emigrovali, zostal len o. Sáwa, ktorý spolu s obyvateľmi obce po evakuovaní sa spoločne skrýval v lesoch a v obciach, kde boli občania evakuovaní, končil sv. liturgie. Ľudia o ňom hovorili s láskou. Bol by im dal i posledný kúsok chleba. Zomrel 13. 3. 1949, pochovaný je pri Pravoslávnom chráme v Ladomirovej. Na náhrobku má epitaf o láske k človeku. "

V tlačiarni sa vydávali bohoslužobné i svetské knihy. Od roku 1924 začal vychádzať Russkij kalendár, od roku 1928 tlačili noviny Pravoslavnaja Rus, neskôr detská príloha k novinám a to: časopis pre mládež Detstvo vo Christe, Detstvo i junosť vo Christe. Ďalšie tituly kníh, ktoré sa tu tlačili a vydávali: Duchovný zošit, Pravoslávny; sobesedník, Russkij pastyr, Trebníky, Sborníky. V roku 1939 začal vychádzať časopis Pravoslávny; puť, Neprestaľnoje Jevangelije, Provilo ku svjatomu Pričaščeniju, Psaltyr, Služebník božestvennoj liturgií Joana Zlatoustogo i svjatoho Vasilija Velikogo, Akafisty. Akqfist k svjatomu rovnoapostolhomu knjazu Vladimíru /1938/, Akafist o upokojeniu usopších /l941/, Božest\>ennaja liturgia iže vo svjatych Otca našego Vasilija Velikago /1943í, Grigorjev, A.D.: Kratkajagrammatika cerkovno-slovjanskago jazyka,1939/, Katichizm -Náuka/l933/ Hdi pravda Christova 7/1930/, Pomjannik/1935/ a ďalšie

Tlač bola zasielaná do Juhoslávie, Ameriky, Poľska, Nemecka, Francúzska, Rumunska, Číny i do ďalších štátov. Do skončenia 2. svetovej vojny /vojnou zničenej tlačiarne/ bolo vydaných vyše 100 titulov bohoslužobných kníh, náboženskej a svetskej literatúry.
Na hodnotenie významu ladomirovskej cirkevnej tlačiarne možno použiť slová A.P. Dechterera: "...odtiaľ sa Božie slovo šíri po celom emigrantskom svete. Tu sa tlačia tisíce bohoslužobných kníh, kalendáre. Vedie sa misionárska práca veľkého významu."
Do misie často prichádzali vypomáhať aj miestni chlapci. Jedným z nich bol aj Mikuláš Hvozda z Ladomirovej, ktorý si aj po rokoch na život v ladomirskom kláštore zaspomínal: "Do kláštora sme prichádzali 12-13 roční chlapci, aby sme pomáhali mníchom pri rezaní dreva, kúrili sme v peciach. Za odmenu sme dostali nejaké tie peniaze, ktoré sme použili na školské potreby. Mnísi žili vo veľmi skromných podmienkach, spávali na tvrdých lôžkach, ktoré boli z dosák prikrytých dekou a plachtou. Prikrývali sa dekami, vankúše mali naplnené odrezkami z kníh a novín z tlačiarne. V izbách spali dvaja - traja, len starší alebo chorí po jednom. Strava v kláštore bola veľmi skromná, bez mäsa, ráno iba chlieb s čajom alebo mliekom, niekedy maslo alebo margarín. Na obed boli halušky, pirohy, zemiaky, kapusta, rizoto s rybím mäsom. Zeleninu si pestovali sami pri kláštore, chovali tiež kravy, takže mlieko, maslo a tvaroh mali svoje. V kláštornom rybníku boli ryby. Chodili zbierať lesné plodiny. Ovocie a zeleninu na zimu sušili. "

Činnosť misie sa v mnohých oblastiach úspešne rozvíjala, ale samotný život v misií ostával skromný. Nič sa nezmenilo ani na tvrdých existenčných podmienkach. Archimandrita Nafanail /vi.m. Ľvov/, ktorý prišiel do misie koncom 30. rokov opísal podmienky života v misií takto: " V kláštore nebolo často čo jesť a kláštorná kuchyňa aj niekoľko dní ostávala studená. Často sa stávalo, že bohoslužobné knihy, ktoré boli vytlačené na objednávku, nebolo za čo odoslať a tak ležali zabalené, bez poštových známok, čakali kým prídu nejaké finančné prostriedky, za ktoré ich bude možné odoslať. "

V polovici 30. rokov sa v misii objavili snahy o vytvorenie oficiálne zaregistrovaného spolku, ktorý by na jednej strane legalizoval činnosť misie a existenciu Bratstva sv. Jova Počajevského a na strane druhej umožnil zapájať do činnosti misie aj nečlenov, sympatizantov z radov svetských ľudí. V roku 1936 predseda vznikajúceho spolku archimandrita Serafím /Ivanov/ predložil stanovy spolku na schválenie Krajinskému úradu a v roku 1937 boli schválené. Spolkovým jazykom bola ruština. Správu spolku tvorili, patrón spolku, valné zhromaždenie, výbor spolku a kontrolná komisia. Oficiálny názor spolku znel - Spolok bratov sv. Jova Počajevského, patróna cirkevného Ruského kníhtlačiarstva so sídlom v Ladomirovej.

Súčasťou živote členov Bratstva sv. Jova Počajevského v ladomirovskej pravoslávnej misii boli aj kultúrne a dobročinné aktivity. Misia pripravovala kultúrne akcie a tak reagovala nielen na štátne či cirkevné sviatky, na miestne tradície a zvyky /odpusty/, ale aj na výročia, zvyky a tradície, ktoré boli vlastné ruskej emigrantskej komunite. Každý rok organizovali v mesiaci jún na počesť výročia narodenia ruského básnika A. S. Puškina Deň ruskej kultúry. Dôležitú úlohu pri všetkých kultúrnych, ale i náboženských podujatiach a oslavách zohrával Ruský pravoslávny chór, ktorý pri misii začal pracovať v roku 1933 pod vedením Ivana Andrejoviča Obletilova, ktorý pochádzal z Medvedieho. V priebehu šiestich mesiacov bolo v chóre 32 dospelých mladých ľudí. Dňa 7. 5. 1933 o jeho vystúpenie prejavil záujem Rádiožurnál v Košiciach, ktorý z Vyšného Svidníka uskutočnil priamy prenos.
Jednou z najväčších akcií, ktoré Bratsvo sv. Jova Počajevského v Ladomirovej zorganizovalo koncom 30. rokov bolo postavenie a vysvätenie kaplnky na vojenskom cintoríne v Ĺadomirovej, na mieste, kde boli pochovaní ruskí vojaci z prvej svetovej vojny. Samotná slávnosť vysvätenia kaplnky sa konala v dňoch 16.-17. júla 1938. Deň vysvätenia bol súčasne dňom 20. výročia zavraždenia cárskej rodiny, čo pridávalo celej akcii osobitý význam. Postavenie kaplnky malo veľký ohlas v celom regióne. Touto akciou si misia upevnila svoje pozície medzi pravoslávnymi veriacim, ale aj pozície v ruskom emigrantskom svete v rámci celého Československa.

Najväčšou dobročinnou akciou, ktorú misia organizovala pravidelne od roku 1930, bola slávnosť Ruského vianočného stromčeka - Russkaja jolka. Členovia Bratstva každoročne v priebehu mesiacov október a november uverejňovali v novinách Pravoslavnaja Rus oznamy, v ktorých pripomínali svojim Čitateľom, že pripravujú vianočný stromček pre chudobné deti a prosia všetkých pravoslávnych ruských ľudí, aby pomohli finančné alebo hmotnými darmi pri jeho príprave. Dary, ktoré prišli do Ĺadomirovej boli rozdané chudobným deťom. Spočiatku pripravovali stromček iba v Ĺadomirovej, neskôr aj v ostatných dedinách Medvedziom a Orlíku. Deti pri týchto stromčekoch spievali, tancovali, prednášali básne. Priama účastníčka týchto sviatkov Ruského vianočného stromčeka Anna Ducárová, rodená Pisančíková, ktorá bola vychovávaná u svojho strýka v Ladomirovej /bola sirota, matka jej zomrela keď mala 2 roky a otec odišiel za zárobkom do USA/ spomína. "Na Vianoce, na tretí deň, každý rok postavili mnísi v miestnosti tlačiarne od zeme do povaly jedličku, navešali na ňu rôzne hračky, cukríky. Pozývali do misie rodičov a deti. Ja som tam chodila s tetou. Niektoré deti vystupovali s programom, ktorí ich mnísi naučili. Každému dieťaťu, teda i mne sa ušiel balíček s rôznymi sladkosťami. Veľkú preveľkú radosť som mala z nových topánok, ktoré sa mi ušli. "

Členovia ladomirovskej ruskej pravoslávnej misie sa do histórie dediny i regiónu zapísali aj svojou každodennou dobročinnosťou a skromnosťou. Členovia misie boli pre miestne nielen pravoslávne obyvateľstvo duchovnou oporou, zdrojom viery, šíriteľmi kultúry a poznania, ale pomáhali im aj rôznymi radami, liečili chorých, podporovali najbiednejších. Mikuláš Hvozda spomína. ,Mnísi boli vysoko vzdelaní ľudia, pomáhali ako mohli. Uzdravovali chorých, dávali im lieky, ktoré mali vo svojej lekárni a ktoré dostávali od známych či príbuzných zo zahraničia. Ak bolo treba na vlastné náklady posielali ľudí do nemocníc. Deti chudobných na vlastné náklady posielali do škôl. Vyplatili dlžoby chudobných v bankách, ako hrozilo, že stratia svoje pozemky. Hoci sami boli chudobní, svojpomocne pomáhali sebe, ale aj ľuďom, ktorí to potrebovali. "

V roku 1931 boli z Grécka z hory Afon dovezené relikvie /mošči/: z hlavy
sv. Jána Krstiteľa a Veľkomučenika Panteleimona, ako aj 4 ikony: sv. proroka Jána Krstiteľa, sv. Veľkomučenika Panteleimona, Ivereskej Presvätej Bohorodici a sv. Proroka Eliáša /Iliji/ s venovaním: "Siji svjaty Ikony darujetsja na blahoslovenije Misionárskoj obyteU prepodobnaho Jova Počajeskaho vo Vladimirovoj odRuskaho sv. Andrejevskaho skyta na sv. hori Afonskoj Ruským pravoslávnym ľudom na Karpatach na uťvreždenije istinnoj pravoslavnoj viry a prebyvajušich ješče v Rimsko-unijatskom zahluždeniji na prosvitlenije poznanija jedinaho pravoho púti ko spaseniu v Pravoslavnoj cerkvi. Igumen sv. Adrejevskaho Skyta Mitrofan s bratiju, Afon god 1931. " Ďalej boli dovezené: kópia z Počajevskej Ikony Božej Materi, relikvie /mošči/ prepodobnaho Jova Počajevskaho, ako aj Jeruzalemský Kríž Christov s malou čiastkou z Kríža Christovho, na ktorom bol ukrižovaný a tŕňová koruna Christa, ktorou bol korunovaný.

Každoročne sa na počesť sťatia hlavy sv. Jána Krstiteľa, t.j. 11.9., konajú slávnostné odpustové bohoslužby, ktorých sa zúčastňujú veriaci z blízkeho okolia, ale aj zo vzdialenejších oblasti.

V obci ešte žijú pamätníci, ktorí sú živými svedkami tejto významnej misijnej činnosti v živote pravoslávnej cirkvi na Slovensku, ktorá obohatila pravoslávnych veriacich o duchovné i kultúrne hodnoty písaného, tlačeného i hovoreného slova.

Helena Ducárová

(Ne) zabudnutá bolesť

20. listopadu 2009 v 19:53 | Sima |  Príbehy
O spolužití Rusínov a Židov na príklade jedného okresu.

Mgr. Ján Hlavinka


Medzilaborce, mestečko so 6600 obyvateľmi, ležiace na severe východného Slovenska, je dnes správnym centrom pohraničného okresu rozprestierajúceho sa v oblasti Laboreckej vrchoviny ohraničenej na východe Bukovskými vrchami a na juhu a juho-západe Beskydským pohorím a Ondavskou vrchovinou.
Čitatelia iste vedia, že táto oblasť, ktorá okrem Medzilaboriec zahŕňa 22 obcí,
patrila a patrí medzi
charakteristicky rusínske. Samotní Rusíni ju najčastejšie volajú "Labirština".

Jazyk Rusínov, ich zvyky, príslušnosť k východnému kresťanstvu , to všetko boli a sú kultúrne prvky, ktoré sa aj v tomto regióne s krásnou prírodou a drsným podnebím formovali po stáročia. Dnes ich dokumentujú v hmotnej podobe chrámy a známy monastier, v duchovnej
zase piesne, či povesti, akou je napríklad tá o Čertovom kameni na vrchu Kamjana nad Medzilaborcami.

Ak chceme hovoriť o dejinách a kultúre tejto oblasti- a aj iných rusínskych oblastiach - poctivo, nesmieme opomenúť tých, ktorí
ju niekoľko storočí pomáhali formovať a dotvárať a ktorí boli z jej srdca násilne vytrhnutí len pred šesťdesiatimi rokmi - Židov.


Židia na územie Laborecka a tade ďalej na východné Slovensko prišli z Poľska, kde ich už v polovici 17. storočia žilo viac ako pol milióna. Bolo tomu tak vďaka právam, ktoré im zaručili poľskí králi.
Cez Lupkowský priesmyk, tak ako iné karpatské priesmyky na východe sa k nám z Haliče
uberali najprv poľskí židovskí obchodníci smerujúci na trhy východoslovenských mestečiek.
Na Laborecku sa iste necítili ako v cudzom svete, pretože prichádzali do oblasti, kde žili podobní Rusíni-Lemkovia ako na druhej, haličskej
strane Karpát.
Zachovali sa písomné doklady o tom, že v 30. rokoch 18, storočia niekoľko Židov žilo
v Medzilaborciach ale aj okolitých obciach, pravdepodobne sa však odsťahovali.
Zárodky komunity, ktorá tu
existovala až do druhej svetovej vojny je potrebné hľadať až vo vlne prisídlencov, ktorí prišli
o niekoľko desaťročí neskôr, po rozdelení Poľska v roku 1772, keď Halič s obrovskou židovskou populáciou pripadla k uhorskej časti habsburskej monarchie a keď cisár Jozef II. vydal Tolerančný patent a patent upravujúci práva židov v monarchi /1783/ .
V roku 1812 je v regióne zaznamenaných niekoľko židovských rodín. Žili v obciach Krásny Brod /Abrahamovič, Grunberg/, Habura /Jakubovič/, Vydraň /Judkovič/, Výrava /Kurcrajc/, Medzilaborce /Mendlovič, Majorovič, Moškovič/. Ich mená svedčia o ich východo-európskom pôvode.
V 19. storočí už na Laborecku existovalo niekoľko fungujúcich židovských komunít. Nepochybne tomu bolo tak v dnešnom Čertižnom, Medzilaborciach, Krásnom Brode a Radvani nad Laborcom.

Ak sa povie komunita, znamená to hneď niekoľko vecí. V prvom rade je to znak počtu. Aj keď základom židovskej komunity je rodina - domácnosť, ktorej každodenný život sa riadi desiatkami náboženských príkazov, čo a ako jesť, kedy sa modliť, ako sa odievať, ako strihať...
jedna a ani dve rodiny komunitu nevytvoria. Židia sa môžu plnohodnotne pomodliť, len keď sa zíde najmenej desať dospelých mužov /minjan/.
Nablízku akejkoľvek židovskej domácnosti ďalej musí byť mäsiar /šochet/ ktorý pre ňu zabezpečí porážku /šrita/ zvierat predpísaným spôsobom / kóšer, z hebrejského kašrut - čistý/.
Komunita musí
mať
aj miesto modlitby /synagóga, šul/ a učenia /bet ha midraš - dom učenia/, lebo vzdelanie je príkazom.
Deti musia chodiť do školy, kde sa im dostane výchovy v duchu pravidiel judaizmu
/najskôr sa volá cheder, neskôr ješiva/ a keďže občas môže medzi členmi komunity aj k sporom, patrí sa aby bol prítomný aj komunitný súd / bet din/.
Každý piatok pred západom slnka, skôr ako na nebo vyjdú tri hviezdy, musia byť muži aj ženy očistení v rituálnom kúpeli, ktorý sa volá mikveh. Potom môže začať najvýznamnejší židovský sviatok, ktorý prichádza každých sedem dní - Šábes.
Nevieme odkedy presne je možné hovoriť o komunite v pravom zmysle slova aj v Medzilaborciach, ale všetko nasvedčuje tomu, že v prvej polovici 19. storočia už existovali jej pevné základy. V druhej polovici 19.storočia totiž v meste stáli dve murované synagógy, budova rituálneho kúpeľu - mikveh a sídlil tu významný rabín.

Spomenuli sme už, že do oblasti Laborecka prichádzali Židia najprv ako obchodníci. Obchod - nákup a predaj, to bola aktivita, ktorej sa
venovali po stáročia, od čias ako im stredoveká Európa zviazaná kresťanskými predsudkami bránila vlastniť a obrábať pôdu. Aj v Rusínmi obývaných oblastiach východného Slovenska svoj zmysel pre obchod Židia naplno uplatnili. Celé generácie sa venovali budovaniu malých obchodov, dielní a svoje zárobky zveľaďovali. Na začiatku XX. storočia absolútne dominovali v obchode a službách
Medzilaboriec a okolia. Malé a pre túto oblasť tak potrebné židovské obchody a dielne v obytných budovách svojich majiteľov, sa rozprestierali
okolo Hlavnej ulice ako srdce, ktoré vháňa krv do žíl celej oblasti, už pred I.svetovou vojnou.
Tí, ktorí poznajú Medzilaborce vedia, čo to znamená, ak povieme, že od mostu po križovatku a ešte o čosi ďalej v oboch smeroch na Vydraň i Borov nebolo v dvadsiatych a tridsiatych rokoch XX. storočia jednej nežidovskej nehnuteľnosti. Banka, ktorej riaditeľom bol pán Deutsch, či obchod firmy Baťa o kúsok o ďalej, alebo takzvaná "Spolka", ako sa nazývala budova, kde sídlil notársky a obecný úrad na pravej strane za križovatkou v smere na Vydraň... boli
možno výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo.
Na dedinách Laborecka boli Židia
predovšetkým krčmármi a zároveň obchodníkmi so zmiešaným tovarom. Desaťročia spolužitia obom etnikám - Rusínom a Židom -
pomohli k určitej symbióze. Ani jedni, ani druhí v tejto oblasti nevládli. Vláda, či už sídlila v Pešti, Prahe alebo Bratislave sa na obe etniká dívala cez prsty a do oblasti posielala "svojich" úradníkov.
Spolužitie malo nepísané pravidlá, ktoré vytvorili generácie. Židia sa naučili rusínsky dialekt, aby lepšie obsluhovali svojich zákazníkov, zjednali cenu tovaru, ktorý odkupovali od gazdov v oblasti, či sa len porozprávali o starostiach bežného života, Rusíni zasa rešpektovali zatváranie obchodov v piatok pred začiatkom Šábesu a pochytili čo-to z židovského jazyka "jidiš", ktorý je zmesou starej stredovekej nemčiny a hebrejčiny. Dodnes si tak niektorí starí ľudia pamätajú ako v piatok večer a v sobotu chodievali ako deti do židovských domácností naložiť oheň a v mysliach sa občas ohlási aj spomienka na to, čo znamená slovo "treife".
Treba povedať, že aj slobodné povolania boli doménou Židov. V Medzilaborciach pôsobili dvaja židovskí lekári /Dr. Roth, Dr.Gottlieb/ a právnici /Dr.Holóš a
Dr.Milch/. Elektrinu, tento vynález dvadsiateho storočia,
do domov v meste dodával generátor, ktorý vlastnila a koncesne prevádzkovala manželka Dr.Rotha , pani Helena Rothová. Jej rodina dohliadala aj na elektrické rozvody v jednotlivých domoch.
Najpriaznivejším obdobím pre obe etniká žijúce na Laborecku boli roky 1918-1938 v podmienkach Československej republiky. Začiatok jej rozpadu, bol aj začiatkom konca spolužitia.
Keď sa na Slovensku po 6. októbri 1938 postupne upevňoval nový politický systém /autonómia Slovenska /, československá republika pomaly, ale isto krvácala pod tlakom Hitlerovej III. ríše a na 14.3.1939 vznikol samostatný slovenský štát pod kuratelou Berlína, pre Židov na Laborecku nastali rovnako ťažké časy ako pre všetkých ostatných Židov na Slovensku.
Slovenská vláda hneď od začiatku existencie samostatného slovenského štátu do okresu Medzilaborce poslala úradníkov, ktorých jedinou úlohou bolo vykonávať vládnu politiku presne v duchu nových poriadkov. Prvým okresným náčelníkom v období ľudáckeho štátu sa v Medzilaborciach stal Peter Starinský, neskorší prednosta Ústredne štátnej bezpečnosti.

Úradníci okresného úradu boli poväčšinou Slováci a z nich sa vytvorila aj jednotka Hlinkovej gardy o sile dvoch družstiev čiastočne doplnená o Rusínov, ktorej
veliteľ bol
zároveň notárom v Habure.
V marci 1939 boli Medzilaborce centrom pohraničného okresu na hranici štátu, napadnutím
ktorého sa mala o pár mesiacov
začať druhá svetová vojna. Hitlerovo Nemecko malo aj s Lupkowským priesmykom svoje zámery a rusínskou kartou sa hralo v politických kabinetoch od Ľvovu (Vološin, Organizácia ukrajinských nacionalistov), cez Budapešť (Horthy) a Bratislavu (Tiso) po Berlín (Hitler). Pravda, boli to nerovné hry.




Dňa 18. apríla 1939 vydala bratislavská vláda
Vládne nariadenie č. 63 "O určení pojmu Žid a obmedzení počtu židov v niektorých povolaniach". Od tejto chvíle sa Slovensko oficiálne zmenilo na štát, ktorý do svojho právneho poriadku zaviedol obmedzenie ľudských práv a začal
uplatňovať protižidovskú politiku vedúcu k hrôzam holokaustu.
Obmedzenia , likvidácie židovských majetkov, proces tzv. arizácie firiem, či "dočasnej správy nehnuteľností" , označovanie páskou a Dávidovou hviezdou, ponižovanie. To bola od roku 1939 realita každodenného života aj v Medzilaborciach a na okolí. Žiaľ, treba povedať, že aj za prispenia niektorých Rusínov.
Nechajme ale vypovedať priamych svedkov. Ľudí, ktorí ako priami svedkovia , žijúci v Medzilaborciach a okolí
prežili.:

Obdobie do jari roku 1939, ktoré v ústnom podaní /metóda Oral history/ zachytávame predovšetkým s dôrazom na tridsiate roky XX. storočia,
môžeme z hľadiska vzťahov medzi Židmi a Rusínmi charakterizovať ako usporiadané.
Pani Pataki, ktorej otec,
p.Herškovič, vlastnil jedinú lekáreň v meste Medzilaborce a okolí má na pomery v Medzilaborciach tieto spomienky : "Vyrastala som v Medzilaborciach do veku 11 rokov. Bola to zaostalá
oblasť, a žilo tam aj s dedinami naokolo 2500 ľudí. Neviem koľko bolo židovských obyvateľov, ale predpokladám, že ich bolo asi tak 100 rodín najmenej.
Väčšina z nich boli ortodoxní. My sme boli ortodoxní tiež, lebo moji starí rodičia boli ortodoxní. Mali sme košer domácnosť... Bola tam určitá stredná trieda, s ktorou sa moji rodičia priatelili. Inak mali dobré vzťahy s každým... A typ práce, ktorú môj otec vykonával spôsoboval, že poznal veľa ľudí, lebo každý potreboval niečo z lekárne. Okolie v dedinách
bolo sedliacke. Mesto tvorila
stredná trieda. Boli tam učitelia, úradníci, 2 právnici , sudcovia, kňazi...a boli to dobré vzťahy. Ja osobne si antisemitizmus nepamätám."


Pán
Pánik /Jozefovič/, pôvodom z Čertižného, si na spolužitie s rusínskym obyvateľstvom spomínal : "Pamätám sa, že sme žili v zhode. Viete, my sme boli biedni, ťažko sme robili na vlastnom
gazdovstve...Ináč, keď som bol starší, chodili sme po okolitých dedinách i ďalej a kupovali sme dobytok i kone od gazdov a potom sme ich predali ďalej v Humennom. Tých pár korún čo sme zarobili. Hovoril som po rusky /rozumej rusínsky - J.H./ a aj moji rodičia. Ale pamätám si, že tých pár gazdov, čo bolo na dedine v Čertižnom nemali so židmi nijaké spory. Ten pomohol poorať, tu zase s drevom sme my pomohli...ťažko sa žilo. Nebolo peňazí!"
Nie je ťažké pochopiť, že tak ako všade, aj na Laborecku existovalo
vedomie odlišnosti oboch skupín obyvateľstva, občas možno
nejaké nezhody. Avšak viac sa prejavili v detských hrách a škriepkach, ako medzi dospelými. Bežný život musel mať ďaleko od toho čo dnes poznáme ako prejavy antisemitizmu.
To, že "Labirštiny" sa dotkne vlna nenávisti voči Židom, ktorá dosiahne obludné rozmery zločinu,
sa ešte v roku 1938 zdalo byť aj členom židovskej obce nemožným. Jakub Jozefovič z Medzilaboriec na to vo svojich nepublikovaných spomienkach spomína : "Traja z mojich bratov , Frank, Willie a Mark pracovali vo svojom obchode s vajíčkami. Frank cestoval s konským povozom a kupoval od miestnych obchodníkov /rozumej v oblasti Laborecka - pozn. J.H./
vajíčka, ktoré potom posielal Williemu a Markovi do Prahy. Willie a Mark ich predávali v Prahe a v ďalších európskych mestách do väčších obchodov s potravinami, pekární, reštaurácií a pod. Willie cestoval najviac..
. Videl nemeckých Židov, ktorí prišli o majetky. Čítal nenávistné slogany v novinách... Neverili sme, že také extrémne antisemitské akcie sú možné. Aj keď som nevedel o tom , že v tridsiatych rokoch prišiel Hitler k moci, počul som Willieho hovoriť otcovi, že by mal opustiť Československo. Otec, ktorý zažil I. svetovú vojnu, neveril, že by mal opustiť svoj domov, svoj statok, svoje mesto. Bolo to všetko čo sme poznali. Otec si myslel, že Willie sa trochu pomiatol. Na možnosť vojny mal logickú odpoveď : "Nebude trvať večne". Myslel, že vojna môže ovplyvniť len obchod a podnikanie. Nikto z nás neuvažoval o tom, že naše životy budú ohrozené."

Po 18. apríli 1939 však bolo všetko inak. Býť "Žid" znamenalo byť v problémoch. A pritom to bolo náhle. Dobre to vystihujú spomienky pani Plasnerovej, dcéry medzilaboreckého obchodníka s textilom Zygmunda Rubina: "Bolo to strašné.Bolo to ako...viete...zo dňa na deň. Najprv to začalo páskami na ramenách a potom to boli pásky a hviezdy a potom sme odrazu nemohli vychádzať von , nepamätám sa, či od šiestej, alebo od siedmej večer. Oproti nám bývali Deutschovi...a my sme na seba kričali cez cestu. Nemohli sme ísť totiž
von. Viete..boli sme deti a nemohli sme sa hrať s loptou. A každý deň sme museli
byť schovaní. Ukrývanie, ukrávanie, ukrývanie...
"

Sestra pani Plasnerovej, Miriam,
spomína : "Keď prišli do nášho obchodu ...Hlinkova garda..a robili prehliadku...všetko nám tam porozhadzovali. Veľmi som plakala, a veľmi ma to nahnevalo. Hodila som do jedného z nich knihu čo som mala v rukách. Strašne ma potom
zbil.

Keď v septembri roku 1939 pochodovali cez Medzilaborce nemecké jednotky smerom do Poľska, Židia v Medzilaborciach už prežívali mesiace neistoty a strachu o svoju existenciu. Zmenilo sa aj správanie niektorých Rusínov k židovským spoluobčanom. Pani Plasnerová si na to obdobie spomínala : "Všetci sme mali povybíjané okná, na múroch domov namaľované hákové kríže...Pamätám si len, že ľudia sa zgrupovali a šepkali aby ich deti nepočuli a nebáli sa. Ale čím viac šepkali, tým viac sme sa báli. A pamätám si , že som sa skrývala za svoju matku,aby sa mi nič nestalo.
Až do dneška keď premýšľam o anšluse, je to jedna z najhorších vecí...nič som nevedela o tom, žeNemci prídu do nášho mesta a neviem, či som mala možnosť počuť v rádiu, že keď pochodujú, tak počuť klopanie a klopanie a keď potom pochodovali , skrývali sme sa v pivniciach a oni klopali a klopali a klopali...a zdalo sa, že to nikdy neprestane a vlastne neprestalo to celé týždne kým pochodovali do...viete,boli sme blízko Krakova...Poľska.
Nikdy sme nevedeli kedy sa rozhodnú niečo urobiť, viete, vojaci sú vojaci, počuli sme o nacistoch... a vojaci sú vojaci."

Reštrikcie voči Židom, o ktorých sa rozhodlo v Bratislave , na Laborecku uplatňoval Okresný úrad so sídlom v Medzilaborciach a jemu podriadené orgány, predovšetkým žandárstvo za slpolupráce s Hlinkovou gardou. Dotýkali sa všetkých oblastí života. Za všetko jeden príklad.

Dňa 13. 9. 1940 vydala Ústredňa štátnej bezpečnosti v Bratislave obežník pre všetky okresné úrady vo veci " Odobratie vodičských listov a príslušných preukazov k motorovým vozidlám - židom". V obežníku stálo : "Zakazujem dňom 14. septebra 1940 vedenie motorových vozidiel židom a za tým účelom nariaďujem odobrať im vodičské preukazy. Iné doklady, pokiaľ patria k motorovému vozidlu, nech sú ponechané až do ďalšieho pokynu majiteľovi vozidla. Vodičské preukazy odoberú príslušné žandárske stanice, poťažne príslušné štátne policajné úrady /policajné riaditeľstvá/. Vodičské listy odovzdajú sa príslušnému nadriadenému úradu, ktorý sa postará o ich znehodnotenie a ako také nech sú potom ponechané u úradu, ktorý ich vydal. Toto nariadenie nevzťahuje sa len na lekárov - židov, ktorí majú povolenie štátom prevádzať lekársku prax. Intervencie akéhokoľvek druhu zakazujem. Pojem žid je vyznačený vo vládnom nariadení č.63/1939 Sl.z "
Okresný úrad v Medzilaborciach začal konať. Všetky žandárske stanice na okolí boli 14. 9. 1940 telefonicky vyrozumené o obežníku ÚŠB. Problémy boli so stanicou v Čertižnom, ktorá vraj nemala spojenie. Napriek tomu, že automobilov v okrese bolo len zopár a iste všetci vedeli kto ich vlastní, okresný náčelník sa predviedol, keď Žandárskemu veliteľstvu v Medzilaborciach prísne oznámil : "14.9. tamojšia stanica telefonicky odovzdala horeuvedený výnos všetkým žandárskym staniciam, ktoré aj potrebné vybavenie previedly a hlásenie podaly až na Čertižné, ktorá oznámila, že fonogram neprevzala...hláste či je možné, aby žandárska stanica menala spojenie za dva dni"
Čertižnianski žandári hlásili : "Oznamujem, že v obvode tunajšej stanice nenachádza sa ani jeden žid, ktorý by bol majiteľom vodičského listu. Telefonogram od žandárskej stanice stržm. Kopec neprevzal, lebo v tom čase bola pokazená telefonna linka."
Okresný náčelník Starinský im napísal : "K vyjadreniu predloženému a Vašim predošlým správam sa musím vrátiť a pripomenúť Vám, že či to bolo tak alebo onak, mali ste podať podrobné hlásenie /i negatívne/, lebo v obvode mohli ste mať žida, ktorý je vlastníkom vodičského preukazu , vydaného nie tunajším úradom, vtedy u tunajšieho úradu nezaznačeného. Musím poznamenať, resp. Vám znovu pripomenúť, že rozkazy ÚŠB, najmä v otázkach židovských musia byť včas a vždy presne vybavené, lebo ináč každému prevádzajúcemu hrozí, že vzniknú nepríjemnosti."
Na Stáž!
Okresný náčelník

Tri roky, od roku 1939 do roku 1942,
bol život židovského obyvateľstva na celom Slovensku a aj v Medzilaborciach a na okolí plný každodenného obmedzovania a poníženia. Židovské obchody v Medzilaborciach boli poväčšinou podrobené procesu, ktorý vláda nazvala "arizácia". Ich pôvodní vlastníci, obchodníci, ktorí ich zdedili od svojich otcov a každý deň sa starali o chod obchodu, museli všetko odovzdať nežidovským "árijským" majiteľom, ktorí veľmi často nemali ani potuchy ako to-ktoré odvetvie obchodu, tá-ktorá dielňa funguje. Hlavne, že neboli Židia.
Bolo úspechom, a ako sa neskôr ukázalo aj záchranou života, keď sa pôvodnému židovskému vlastníkovi podarilo dohodnúť s arizátorom na tom, že formálne ostane v obchode pracovať ako zamestnanec a arizátor len vezme zisk. Tak dopadol napríklad pán Alexander Galet, majiteľ obchodu so železným tovarom na Hlavnej ulici v Medzilaborciach. Vo vlastnom obchode, v úlohe zamestnanca, obsluhoval tých istých zákazníkov a to málo , čo mu arizátorova rodina nechala dal synovi na útek zo Slovenska. Svoj život sa mu podarilo zachrániť. Jeho syn Sruly zahynul.

Okrem arizácie a likvidácie podnikov tu ešte bola aj "dočasná správa" židovských nehnuteľností. Tá napríklad
znamenala, že medzilaborecký staviteľ Lazar Mendlovič musel opustiť svoj vlastný dom a s celou rodinou sa vysťahovať do budovy, ktorú pôvodne staval ako garáž. Jeho dom bol z úradnej moci daný zverolekárovi, ktorý nebol Žid.



Vo februári 1942 sa v Medzilaborciach, tak ako na celom území Slovenska uskutočnil Súpis Židov. Jeho výsledky boli spísané v šiestich kópiách v zoznamoch rozdelených podľa smerníc 14. oddelenia Ministerstva vnútra. Súpis bol prevedný na
notárskych úradoch v celom okrese Medzilaborce od Habury po Vyšnú Oľku.
Vďaka tomu, že
sa dochovali kópie tohoto Súpisu vieme, že Židia len v meste Medzilaborce tvorili viac ako 30 % obyvateľstva, keď ich tu úradníci zaznamenali presne 825. Poznáme ich mená, zloženie rodín.
Bolo to posledné opatrenie predtým , ako v marci 1942 začali deportácie. Aj na Laborecku boli najskôr mladí chlapci a dievčatá a napokon celé rodiny spolu zatváraní do dobytčích vagónov a odvážaní preč. Vraj na prácu. V skutočnosti ich posielali najprv do táborov v Žiline a Poprade a odtiaľ ďalej na územie Poľska do nacistických táborocv smrti, špeciálne vybudovaných na jediný účel. Zabiť!


Dňa 19. mája 1942 bol z medzilaboreckej stanice odoslaný najväčší z transportov.
Bolo v ňom 880 obyvateľov Laborecka, ktorí sa ničím neprevinili. Jediným dôvodom, pre ktorý ich natlačených po 40 v jednom vagóne posielali preč z ich domovov , bolo to, že boli Židia. Mohli si so sebou vziať 50 kilogramov batožiny na osobu a vo vagóne bolo jedno vedro naplnené
vodou. Skôr ako sa dostali do transportu, podstúpili potupné zaobchádzanie a bitky.
Vypovedá o tom aj svedectvo, ktoré ešte v roku 1988 poskytol pán Skreptač z Čertižného , sused najstaršieho muža v tomto transporte, 95 ročného Mordchu
Schwindlera z obce Čertižné jeho pravnukovi M.Dennovi : " Keď tu brali židov, ja som tu žiadneho Nemca nevidel. To povie každý Čertižňan. A keď tam zhora začali brať židov na vozy a bol tam aj Simko, Majur, tak som šiel preč, lebo, viete, oni plakali a ja som sa na to nemohol dívať ... A ten Mellinger, ktorý mal na Perelukach zem, sedel tu pri žandároch so ženou na voze... a povedal : Tak už Vám bude dobre, keď nás vezmú preč." A ja som mu povedal . "Počuj Mellinger..." mladý žid to bol "S čím nám bude dobre? Ja chcem vidieť aby Teba
brali?Ani ja Tebe , ani Ty mne sme nič zlé neurobili. Koľko rokov si tu žil? Nebolo rozdielu či Rusnák a či žid. Ja teraz idem, lebo sa nemôžem pozerať a možno zachránim Mordka...a bolo to naproti žandárskej kasárne.Žandár vyšiel a hovorí mi, či aj ja s ním chcem ísť, prečo s ním hovorím. A ja mu hovorím, že sme tu spolu žili. A neviem o nijakej príčine, že by som s ním nemal hovoriť. Ale on ma odohnal...A Mordka... zobrali ho na voz a veľmi pršalo. Ja už som sana to
nemohol pozerať. Reku, aspoň na tvár mu niečo dajte. Ležal ako mrtvola. On už nevidel, nepočul. Len toľko čo ma počul hovoriť, poznal môj hlas
: "Joj, Petriku, už mi bude koniec". A ja na to : "Čo Ti ja pomôžem?". Ale hovorím : "Načo ho beriete? Veď už je polomrtvy. Nech tu ešte ostane" Ale žandár na to " chcete aj Vy s ním ísť?Môžete, hneď Vás vezmeme!"
Čo urobíš? Nepomôžeš si, ani tak ani tak. Tak ho zobrali. A Fico kričal, že ešte žije, keď ho tam hodili z vozu dole. Gardisti...To bol nešťastný deň vtedy. Nie len pre židov. Ale cítili sme, že aj na nás ide "kara". A skutočne aj "kara" prišla..."


V čase deportácií, ktoré v každej obci regiónu sprevádzali vypäté scény plné smútku a tragédie, sa nechali počuť aj tí, ktorí sa dali do služby nacistickej propagandy v regióne. V týždenníku, ktorý od konca roku 1940 vychádzal
pre Rusínov priamo v Medzilaborciach nezabudli dvaja aktívni miestni dopisovatelia obyvateľstvu pripomenúť, ako netreba ľutovať židovské obyvateľstvo v tieto pohnuté dni. Vyšli články : "Našy sela očiščajutsja ot jevrejev" a " Nečto o židach". Pravda, autori sa pre istotu podpísali iniciálkami.



Deportácie urobili tragickú bodku za spolužitím Židov a Rusínov nielen na Laborecku. Torzo komunity, ktoré prežilo v regióne od októbra 1942 do roku 1944 muselo po potlačení Slovenského národného povstania opäť bojovať o svoj život.
Mnohým sa nepodarilo zachrániť.
Drevoobchodníka Dillera z Medzilaboriec napríklad s celou jeho rodinou zavraždili príslušníci nemeckého Siecherheitsdienstu /SD/ v Brezne nad Hronom v decembri 1944.
Až koniec vojny priniesol záchranu. Nie však návrat starých časov. Naopak. Tých niekoľko Židov, ktorí prežili hrôzy holokaustu a vrátili sa z rôznych táborov, či úkrytov, nemalo chuť začínať v tejto oblasti znovu. Rany boli príliš hlboké, mnohé otázky i výčitky príliš pálčivé. Komunity v Medzilaborciach i na okolí zanikli. Ostali len bolestivé spomienky.

Spiv zarmutok zo sercja vyhaňat

20. listopadu 2009 v 19:49 | Sima |  Rusínske piesne
A na hori šalvija...
A na hori šalvija, šalvija
Toto ďivča vjav by ja, vzjav by ja
Bo mi vpalo do ďjaky, do ďjaky
Ne ľubyv ho nyjakyj, nyjakyj

A na hori sucha rozmarija
Povič, ďivča či ty maš frajira
Veru ja ho bilyj šuhaj ne mam
Bo ja ti sja ľjubovati ne znam

Myla moja, ne sluchaj nykoho
Lem sja trymaj rozuma svojoho
Ja ťja budu vse virno ľjubyti
Ľubosť bude v nas do smerti žyti

Chrípka a respiračné ochorenia zatvárajú školy

20. listopadu 2009 v 19:46 | Sima |  Novinky na Rusnakoch
V 46. kalendárnom týždni zaznamenal Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Humennom nárast ochorení hlavne u detí predškolského, školského a do rastového veku. Chorobnosť na niektorých školách dosahovala od 30 do 38 percent, preto riaditelia tých to škôl pristúpili k prerušeniu vyučovacieho pro cesu. K 13. novembru bolo v okrese Humenné zatvorených 14 základných škôl, 4 materské školy a 8 stredných škôl. V okrese Snina boli zatvorené 4 základné a 2 materské školy a v okrese Medzilaborce 1 základná a 2 materské školy.

Počet ochorení na klasickú chrípku je pomerne nízky, viac ochorení je hlásených ako akútne respiračné ochorenia podobné chrípke. V okrese Humenné bolo hlásených v 46. kalendárnom týždni 1 638 akútnych respiračných ochorení, z toho 132 ako chrípka, v okrese Snina 649 akútnych respiračných ochorení, z toho 34 ako chrípka a v okrese Medzilaborce bolo hlásených 326 akútnych respiračných ochorení, z toho 30 ako chrípka. Z vývoja epidemiologickej situácie ako aj z počtu hlásených ochorení za jeden týždeň má ochorenie stúpajúcu tendenciu a pravdepodobne bude pokračovať. Chorobnosť na chrípku sa mení z hodiny na hodinu. Vývoj epidemiologickej situácie denne monitorujeme. Počty chorých, ktoré uvádzame, sú hlásené z ambulancií detských, doras to vých, praktických lekárov a LSPP. V pondelok 16. novembra sme zorganizovali stretnutie riaditeľov školských zariadení v Humennom a v Snine. V Medzilaborciach sa uskutoční 18. novembra.

MVDr. Lýdia Sopková, regionálna hygienička Podvihorlatské noviny

V školách sú vyhlásené chrípkové prázdniny

20. listopadu 2009 v 19:43 | Sima |  Novinky na Rusnakoch
V minulom týždni stúpol počet akútnych respiračných ochorení a sezónnej chrípky v okresoch Svidník a Stropkov o viac ako 50 percent. "Najvyššia chorobnosť bola vo vekovej kategórii 6 až 19 rokov. "V okrese Svidník sme zaznamenali 60,8% a v okrese Stropkov 45,0 % vzostup chorobnosti akútnych respiračných ochorení a chrípky," informovala nás z oddelenia epidemiológie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva vo Svidníku Ingrid Senajová. Na základe usmernenia ministerstva školstva pri dvadsať percentnom chýbaní žiakov môže riaditeľ školy zvážiť uzavretie školy, ktoré musí nahlásiť na príslušný Regionálny úrad verejného zdravotníctva. Kvôli chorobe bolo v okresoch Svidník a Stropkov spolu zatvorených 39 škôl. "Prerušený vyučovací proces bol v okrese Svidník v 5-tich materských školách, 10--tich základných školách a 7-mich stredných školách. V okrese Stropkov bol prerušený vyučovací proces v 8-mich materských školách a 9-tich základných školách," uviedla I. Senajová. Tiež bol vydaný zákaz návštev na lôžkových oddeleniach za účelom zamedzenia výskytu viróz ako nozokomi-álnych nákaz v Nemocnici s poliklinikou vo Svidníku.

V okrese Svidník bolo potvrdené jedno podozrenie na prasaciu chrípku - A H1N1.
"Jednalo sa o mladého muža s pozitívnou cestovateľskou anamnézou z okresu Svidník. Klinický stav pacienta si nevyžadoval hospitalizáciu. Pacient bol izolovaný doma. Protiepidemické opatrenia boli vykonané v plnom rozsahu," skonštatovala I. Senajová. Podľa posledných informácii bola liečba infikovaného pacienta už aktuálne
ukončená. Situáciu vo výskyte sezónnej chrípky a chrípky typu A H1N1 neustále monitorujú. "Ďalšie podozrenia ani ochorenia na chrípku A H1N1 v okresoch Svidník a Stropkov neboli zaznamenané," dodala epidemiologička

Štyri prípady žltačky v Stropkove
Čo sa týka ďalšieho výskytu hepatitídy, ten zaznamenali v Stropkove. "Boli nahlásené tri prípady žltačko-vého ochorenia v časti Za jarkom, plus jeden v inej časti Stropkova. Ide o detských pacientov," hovorí I. Senajová. Ako dodala v súčasnosti sa vyhodnocujú ďalšie výsledky a u negatívnych pacientov prebiehajú očkovania.

I. Rusyňskyj medžinarodnyj filmovyj festival posvjačenyj pamjati A. Warhola

20. listopadu 2009 v 19:42 | Sima |  Pozvánky
Važeny damy i panove,
28. novembra 2009 roku u Budapešti planujeme organizuvati I. Medžinarodnyj filmovyj festival rusyňskych filmiv. Ciľjom festivalu je predstavyti filmy na rusyňysku tematiku i jich avtoriv i propagacija filmiv u riznych deržavach. Festival planujeme organizuvati jeden raz za dva roky, inicijatorom akciji je rusyňska menšyna u Maďjarsku.

Pravyla učasťi na filmovim festivali:
1. Na konkursi možut byti predstavleňji filmy lem z rokiv 2004-2009,
2. Tematika filmiv rusyňska,
3. Na festivali možut brati učasť televiziji, tv študija, pryvatňji avtory itd.,
4. Deržavu možut reprezentuvati 3 filmy.

Kategoriji:
1. Dokumentarny filmy,
2. Filmy - portrety,
3. Krajinoznavči filmy,
4. ostatňi .

Iz predstavenych filmiv jury festivalu vyberat jeden film, kotryj bude kandiduval na cenu festivalu.

Techničňi požadavky (vymohy):
1, Vypovňinja ankety - pryhološiňja,
2, Try falatky filmu na DVD,
3. Kurtyj obsah filmu,
4, Film može byti dovhyj od 5 - 60 mynut,
5, Anketu i try falatky filmu na DVD treba poslati organizatorom do 20. novembra 2009
na adresu:

Mariann Ljavinecz
Rákóczi út 69. III/52
1081 Budapest

Kopiju pryhološiňja prosyme zahnati i e-mailom:
mariann.ljavinecz@gmail.com

Pozvánka

20. listopadu 2009 v 19:41 | Sima |  Pozvánky
Združenie inteligencie Rusínov Slovenska si Vám dovoľujeme oznámiť,
že 8. Novoročný ples Rusínov v Bratislave sa uskutoční dňa 16.1.2010 od 18.45h v Kongresovej sále Hotela Holiday Inn, Bajkalská ul. 25/A, Braislava.

Predpredaj vstupeniek od: 7.decembra 2009


Ďalšie informácie včas oznámime.
Spomínať na 7. Novoročný ples Rusínov môžete v spoločnosti fotiek z našej fotogalérie: http://www.rusyn.sk/index.php?ID=2854&l=sk .

Dovidenia na plese priatelia !

Chytili cigarety

20. listopadu 2009 v 19:31 | Sima |  Novinky na Rusnakoch

Zadržali ukrajinské cigarety za 185-tisíc eur

Colnému kriminálnemu úradu v Košiciach sa podarilo v spolupráci s políciou zadržať pašované ukrajinské cigarety za viac ako 185-tisíc eur (5,5 milióna korún). Cigarety odhalili colníci počas kontroly osobného auta a prehliadky nebytových priestorov a rodinného domu v obci Lekárovce v okrese Sobrance.

SOBRANCE. V stredu podvečer zadržali colníci počas kontroly osobného auta väčšie množstvo pašovaných cigariet. Vodiča s kontrabandom cigariet zastavili medzi obcami Rozhanovce a Košické Oľšany v okrese Košice-okolie. Vo Forde Escort combi modrej farby našli celkovo 178 400 kusov cigariet značky Classic Red. Cigarety boli označené ukrajinskými kontrolnými známkami. Auto riadil 25-ročný Tomáš S. z obce Bežovce, okres Sobrance. Cigarety mal uložené na zadných sedadlách i v batožinovom priestore a zabalené v čiernych igelitových vreciach. Vodič ich nadobudnutie nevedel colníkom žiadnymi dokladmi preukázať. Colný a daňový únik predstavuje takmer 22-tisíc eur.

Predložil falošné doklady

"Pri kontrole sa vodič preukázal preukazom príslušníka Ozbrojených síl Armády SR, pričom colníci jeho preverením zistili, že preukaz pod takým číslo vôbec nebol vydaný a dotyčnej osobe nebol vydaný žiadny preukaz tohto typu. Zároveň pri preverení evidenčného čísla vozidla sa zistilo, že vozidlo má falošné evidenčné číslo. Toto vozidlo bolo sprevádzané jedným sprievodným vozidlom, pričom vodiči spolu komunikovali prostredníctvom vysielačiek," informovala hovorkyňa generálneho riaditeľa CR SR Martina Kereková. V druhom aute Mazda 323 sedel 52-ročný Jozef G. s manželkou, ktorí vozidlu prevážajúcemu cigarety robili sprievod. Medzi sebou sa dorozumievali rádiostanicou.

Prehľadali dom

Košická krajská policajná hovorkyňa Jana Demjanovičová upresnila, že policajti a colníci následne monitorovali rodinný dom i pozemok manželov v obci Lekárovce, kde počas noci zistili pohyb osôb i motorových vozidiel.

"Na základe vydaného súhlasu následne vykonali domovú prehliadku i prehliadku priľahlých priestorov, pričom zistili, že z objektu zadnou stranou ušli doposiaľ neznáme osoby a zanechali tam naštartované nákladné motorové vozidlo Fiat Ducato. V tomto vozidle, ako aj v rodinnom dome našli a zaistili celkom 1 329 800 kusov cigariet rôznych značiek s ukrajinskými kolkovými známkami. Pri tomto počte colný dlh predstavuje sumu 163 612 eur. Uvedením všetkých zaistených cigariet do obehu by SR vznikla škoda najmenej 185 561 eur (5 590 210,60 Sk)," vysvetlila policajná hovorkyňa.

Vyšetrovateľ zo zločinu porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru už obvinil Jozefa G., ktorý bol podľa polície organizátorom. S rovnakého trestného činu obvinil vyšetrovateľ aj vodiča Tomáša S. Obvinení sú umiestnení v cele policajného zaistenia s návrhom na väzobné stíhanie a za tento zločin im hrozí trest odňatia slobody na 3 až 8 rokov.

Policajti boli v obci celú noc

Veľká akcia policajtov a colníkov spôsobila v obci Lekárovce rozruch. Podľa dedinčanov boli policajti na pozemku podnikateľa Jozefa G. už od polnoci. Prehliadku vykonávali aj včera dopoludnia. "Bolo tu veľa policajných áut, samé majáky. Boli tu celú noc," uviedla podnikateľova suseda. Podnikateľove aktivity nechceli dedinčania komentovať.

Cigarety našli colníci na jeho pozemku v dodávke a v dome. V dome však podnikateľ nebýval. Používal ho len ako úkryt na pašované cigarety. "Minulého roku v septembri to zdedil po príbuznej, ale v dome nebýval," povedali susedia. Podnikateľ býval v novozrekonštruovanom dome o ulicu ďalej. Neobývaný rodinný dom s rozsiahlym pozemkom a plechovým hangárom bol však veľmi dobre zabezpečený. Majiteľ ho obohnal veľkým plechovým plotom, aby nebolo vidieť, čo sa na pozemku deje. Hlavná brána je opatrená zabezpečovacím zariadením a otvára sa na diaľkové ovládanie.

Zdroj: Korzár
//<![CDATA[ storm_pg_stat_hit('art', 4864281, '', 1); //]]>
Pašované cigarety. Dodávka na pozemku Jozefa G. bola plná pašovaných cigariet.

čo je nové?

12. listopadu 2009 v 9:29 | Sima |  Novinky na Rusnakoch
13.10.2009 napadal prvý sneh. Dôkazom sú aj ešte červené paradajky v snehu

Rusnaci 1

12. listopadu 2009 v 9:23 | Sima |  História
Rusíni (zriedkavo Rusnaci a pod.) sú najzápadnejšia vetva východných Slovanov žijúca na severovýchodnom Slovensku, v Haliči, Bukovine, v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, v Rumunsku, v Srbsku, Chorvátsku, Maďarsku a početná skupina v USA a Kanade. Nikdy nemali svoj národný štát. Na Ukrajine (a v minulosti počas komunizmu aj v Česko-Slovensku) existenciu Rusínov neuznávajú a považujú ich za Ukrajincov. 7. marca 2007 Zakarpatská oblastná rada v Užhorode svojim rozhodnutím na území Zakarpatskej oblasti Ukrajiny uznala národnosť Rusín. V minulosti celé obyvateľstvo Ukrajiny označovalo seba za Rusínov,neskôr prevzalo názov "Ukrajinci". Haličskí Rusíni prijali názov Ukrajinci len 70-150 rokov dozadu.V terajšej dobe Rusíni Zakarpatskej oblasti a Rumunska sa väčšinou hlásia k ukrajinskej národnosti,zatiaľčo väčšina slovenských Rusínov považujú seba za osobitý národ.